Ježiš hovorí svojím učeníkom a teda aj nám: „Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane“, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Určite existovalo a stále existuje mnoho ľudí, ktorí Ježiša titulovali slovom Pán, bez toho, aby mu svoj život skutočne podriadili a odovzdali. Môžu to byť dokonca ľudia krásnych modlitieb a kázni, ale bez ovocia dobrých skutkov. Božie srdce sa nedá oklamať peknými modlitbami ani krásnymi predsavzatiami a sľubmi, ani ho neokúzli krása slova a vznešený prejav. Každé Jeho Slovo je zároveň skutkom, niečím, čo sa už udialo, alebo sa to práve deje, alebo to čaká na svoje uskutočnenie, ale Boh nikdy nezostáva len pri slovách.
Dôležité je plniť vôľu Otca. Skutočne dobrý skutok je ten, ktorý sa koná v zhode s vôľou Božou. Preto, by sme každý svoj skutok mali premyslieť skôr ako ho vykonáme. Premyslieť nielen po stránke ľudskej, ale premyslieť ho na pozadí Božieho slova. Pýtať sa, čo by urobil Ježiš na mojom mieste, v danej situácii a o toto sa snažiť. Pýtať sa na to, čo je v danom prípade Láskou, lebo sme určení k tomu, aby sme žili Lásku. Odpovedať si budeme vedieť vtedy, keď budeme dôverne poznať Písmo Sväté. Náš život je ovocím našej voľby. Ak skutočne plníme Božiu vôľu, rastie naše poznanie Boha a už v tomto čase sa v našej duši objavuje Božie kráľovstvo.
„Mnohí mi v onen deň povedia: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme, v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?“ Vtedy im vyhlásim: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ Čo nám chce týmto Ježiš povedať? Hovorí nám pre zmenu o ľuďoch skutkov. Ľudia prorokujúci, vyháňajúci zlých duchov, ľudia činiaci zázraky v Ježišovom mene, to všetko sú predsa ľudia skutkov. Prečo sa zrazu aj títo ľudia objavili na listine obžalovaných.
Možno určité riešenia ponúkne táto myšlienka od sv. Františka: „Pán povedal Adamovi: „Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť“ (Gn 2,16-17). Z každého rajského stromu teda mohol Adam jesť a nezhrešil, dokiaľ sa neprevinil proti poslušnosti. Lebo ten je zo stromu poznania dobrého a zlého, kto si privlastňuje svoju vôľu a vychvaľuje sa všetkým tým dobrom, ktoré Pán v ňom hovorí a pôsobí, a tak sa mu našepkávaním diabla a prestúpením zákazu dostáva ovocie poznania zla; za to neujde trestu.
Čím sa teda môžeš chváliť? Keby si bol tak chytrý a múdry, že by si mal všetky vedomosti a dokázal prekladať všetky jazyky a prenikať veci nebeské, predsa sa tým všetkým nemôžeš chváliť. Veď jediný zlý duch vedel viac o nebeských veciach a ešte dnes vie o veciach pozemských, než všetci ľudia dohromady, vyjmúc keby niekto dostal mimoriadne poznanie najvyššej múdrosti od Pána. Práve tak, keby si bol krajší a bohatší než všetci ostatní a keby si trebárs aj zázraky konal a diablov vyháňal, to všetko je proti tvojej prirodzenosti a nijak ti nepatrí a vôbec sa tým nemôžeš chváliť.“
Naozaj je to tak, že nikto si nemôže tieto skutky privlastňovať, aj keď sa dejú skrze neho. Žiadny charizmatik nemôže pravdivo povedať: „Ja som uzdravil niekoho. Ja som vyhnal diabla.“ To, že som sa modlil a Boh ma vyslyšal, ešte neznamená, že som to urobil ja. Tieto skutky presahujú našu ľudskú prirodzenosť a vždy ich môžeme pripísať jedine Bohu. A teda aj keď sa dejú skrze nás, nie sú v pravom slova zmysle našimi skutkami. Skutočne naše skutky, za ktoré nás Boh raz pozve k sebe, sú omnoho menej vznešené: Bol som hladný a dali ste mi jesť. Bol som smädný a dali ste mi piť. Bol som pocestný a pritúlili ste ma …
Boh v našom živote hľadá predovšetkým ovocie Ducha a to je vnútorná premena človeka. Ovocie Ducha sa v nás objaví, ako dôsledok odovzdanosti Kristovi, viery ako odovzdanosti. Slovo viera má v jazyku Pána Ježiša asi taký zmysel, ako „nechať sa viesť“. Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, šťastie. Najistejším znakom Božej prítomnosti v nás a teda i poznania Boha, je láska. Ak naše dobré skutky vychádzajú z iného motívu ako z lásky k Bohu a k blížnemu, potom sú poškvrnené. Môžu to byť dokonca i zázračne skutky, skutky, ktoré ohromujú svet a svedčia o našej veľkej viere, ale ak v nich chýba láska, nikdy sa v nich neudeje dokonalé uzdravenie celého človeka. Tieto, akoby zázraky, sa môžu stať osídlom pre slabé duše. Môže sa dokonca stať, že ten skrze koho sa tak deje, nehľadá Božiu slávu, ale svoju vlastnú. Tým nechcem protirečiť Božiemu Slovu, ktoré hovorí o tom, že tieto skutky sú znamením veriacich v Krista. Pán Ježiš nás chce však upozorniť na to, že ani samotná viera nestačí, ak nevedie k láske, teda k plneniu Božej vôle. Zázraky môžu byť manifestom Božej moci. Niekomu môžu pomôcť nájsť Živého Boha, ale to najdôležitejšie je Láska.
Zvláštna je výčitka Pána Ježiša: „Nikdy som vás nepoznal!“ Slovo poznať má v jazyku Pána Ježiša širší význam, ako v slovenčine. My si s niekým podáme ruku a už tvrdíme, že sa poznáme. Ale v Božom Slove „poznať“ znamená intímne poznanie, dôverne poznanie, poznanie na základe priateľstva a lásky. Chodíme do kostola, modlíme sa a predsa sa nám môže stať, že nám Ježiš povie: „Nikdy som ťa nepoznal!“ Ako je to možné? Možno je chyba v našej modlitbe. Modlitba nie je a nemá byť založená na slovách, ale vrcholným zmyslom modlitby je stretnutie s Bohom. Ak moja modlitba zostala len pri povrchnom recitovaní a nestala sa mojou srdcovou záležitosťou, neprerástla do stretnutia s Bohom, ak neprerástla do vzájomného milovania, ktoré spočíva v prijímaní a odovzdaní, tak sa mi naozaj môže stať, že budem počuť: „Nikdy som ťa nepoznal!“
„A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale. A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko. Keď Ježiš skončil tieto reči, zástupy žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci.“ Hovorí sa tu o dvoch mužoch a dvoch stavbách. Dva domy, ale nerovnaký základ. To isté daždivé počasie, ale koniec rozdielny. Počasie preverilo stavbu. V našej dobe, v čase zvláštnych a ťažko predvídateľných povodní, je toto podobenstvo veľmi výrečne. Na mnohých miestach sveta sa pod prívalom dažďa rúcajú obydlia. To, čo vidíme fyzickým zrakom vo svojom okolí, nech je pre nás znamením horšej povodne, ktorou je šíriaca sa nevera. Je mnoho príbytkov, ktoré už nie sú budované na skale Kristovej.