Dnešné evanjelium nám hovorí o potrebe vytrvalosti v našich modlitbách. Vidíme v ňom slepého žobráka, Timejovho syna, ktorý už počul o Ježišovi a veľmi túžil stretnúť sa s ním a predostrieť mu svoj veľký životný problém. Na rozdiel od iných, nedokázal sa tak rýchlo dostať na miesto, kde práve Ježiš bol. V dnešnom evanjeliu sám Ježiš prechádza blízo neho, preto začal volať o pomoc. Niečo iné je vedieť o Ježišovi z počutia a niečo iné je poznať ho zblízka ako svojho Spasiteľa. Väčšina ľudí pozná Ježiša len z počutia. Preto máme právo a povinnosť zapojiť sa do tejto modlitby slepca. On svoju modlitbu zhrnul do jednej vety, do jednej prosby, ktorú nahlas vyslovoval a vykrikoval: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Jeho krik je krikom k Živému Bohu. Boh nás počuje, keď k nemu voláme.
Tieto opakované výkriky majú moc očistiť ľudskú dušu a pripraviť ju na videnie Krista. Istý duchovný učiteľ hovorí o tejto modlitbe: „Viem, že pre mnohých duchovných a múdrych filozofov, ktorý všade hľadajú svoju veľkosť a činnosť, ktorá sa zdá pre rozum a pýchu vznešenou, jednoduché ale časté ústne cvičenie v modlitbe sa môže zdať bezvýznamné, zbytočné, ba dokonca smiešne. Ale títo nešťastníci sa mýlia a zabúdajú na učenie Ježiša Krista: „Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ Vari potrebujeme veľké vzdelanie, vedu, učenosť, aby sme z úprimného srdca povedali: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Či sám Božský Spasiteľ nepočul túto modlitbu? Vari sa touto krátkou modlitbou nedosiahli zázračne veci? Kresťanská duša maj odvahu a neprestávaj vzývať meno Pánovo, aj keby to vzývanie vychádzalo z roztržitého srdca. Vytrvaj, nedaj sa umlčať a neboj sa. Tvoja modlitba sa častým opakovaním očistí sama od seba.“
Toto celkom prosté vzývanie sa v tradícii modlitby rozvilo do najrozmanitejších podôb a to na Východe i na Západe. Najčastejšia formulácia, ktorá sa tradovala v medzi duchovnými na Sinaji, v Sýrii a na hore Athos je vzývanie: „Ježišu Kriste, Syn Boží a Pán, zmiluj sa nad nami hriešnymi!” Spája kristologický hymnus svätého Pavla (Flp 2,6-11) s prosbou mýtnika a slepých žobrákov. Prostredníctvom tejto modlitby sa srdce naladí na ľudskú biedu i na milosrdenstvo Spasiteľa. Vzývanie Ježišovho mena je najjednoduchšou cestou ustavičnej modlitby. Ak ju často opakujú pokorné a pozorné srdcia, nerozplývajú sa pritom v mnohovravnosti, ale zachovávajú slovo v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou, prinášajú úrodu. Taká modlitba je možná v každom čase, lebo nevyžaduje pozornosť intelektu. Jediným jej zaujatím je milovať Boha a to oživuje a premieňa každý skutok na čin Ježiša Krista.
Východní kresťania vyvodili z tejto krátkej ale vytrvalej a úspešnej modlitby nový spôsob modlitby, ktorá sa nazýva modlitba Ježišova, alebo modlitba k Ježišovi. Modlitba Ježišova spočíva vo vytrvalom opakovaní tej jednoduchej prosby, ktorú nachádzame v dnešnom evanjeliu, po prípade iného jednoduchého výroku. Napr.: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Kresťania majú právo vzývať ustavične meno Pána a Boha.
Nie je dôležité sústrediť sa na jednotlivé slová modlitby, ale na Božiu prítomnosť, na spoločenstvo s Ježišom. Princípom modlitby je opakované vzývanie Ježišovho mena (porov. Jn 14,13-14; 16,23-24), ponorenie sa do neho. Tak Ježiš postupne môže preniknúť srdce a celého človeka. (1 Jn 4,15) V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, v ktorom by sme mali byť spasení. (Sk 4,12) Časom sa modlitba usídli v srdci človeka, stane sa neoddeliteľnou súčasťou osoby, a ak Boh dá, raz možno aj modlitbou ustavičnou. Ježišova modlitba je najjednoduchšou a účinnou zbraňou proti pokušeniam a stresu. Nemôžeme zo svojho vnútra vypudiť všetky myšlienky, predstavy a trápenia, no môžeme svoju myseľ a srdce opakovaním modlitby nasmerovať na Krista a všetko ostatné vtedy musí ustúpiť. Táto krátka modlitba v sebe obsahuje celú pravdu evanjelia. Najprv vyznávame, že Ježiš Kristus je Pán a chválime ho ako pravého Boha. V druhej časti uznávame svoju hriešnosť a prosíme o odpustenie, čím zároveň vyznávame vieru v milosrdenstvo a všemohúcnosť Boha.
Sv. Gregor Nazianský (326-390) nám zanechal tieto myšlienky o Ježišovej modlitbe: „Ustavične ži v modlitbe a vždy ďakuj Bohu za všetko, čokoľvek sa s tebou deje. Nech tvoj rozum neprestane myslieť na Boha a jazyk sa chráni od hriechu. Niečo iné je láska k múdrosti, a iné je pamätanie na Boha. Pamätať na Boha je nutnejšie ako dýchanie a ak sa možno tak vyjadriť, okrem toho ani nemáme nič iné robiť, len rozjímať dňom i nocou, večer, ráno i napoludnie rozjímať a vzdychať a velebiť Pána v každom čase, ležiac i stojac či kráčajúc po ceste (Dt 6,7) a aj pri práci pamätať na Boha a týmto pamätaním rásť v čistote.“
„Všetko víťazstvo spočíva v úplnom vyhnaní každej hriešnej myšlienky a všetkých hlúpych spomienok Ježišovou modlitbou. Základom tohto asketického hrdinstva je jednoduchý, psychologický fakt, že náš rozum, keď sa obráti k božskému rozumu, nemôže byť zamestnaný žiadnou myšlienkou a vzďaľuje sa od každého poznania i zmyslových či myšlienkových obrazov.“
„Mlčanie je zastavenie rozumu a sveta, zabudnutie na nižšie, tajomné poznanie vyššieho, odloženie myšlienok – to je pravá činnosť.“
„Tvoj pokoj spočíva v záchrane pred vášňami. Božstvo, vo svojom bytí nedostupné človeku, robí sa prístupným vo svojich skutkoch alebo energiách a človek akoby vchádza do Božieho pokoja, čo jasne vidieť v Premenení na Tábore.“