„Chcem spomínať na Pánovo dielo, rozhlasovať budem, čo som videl.“ Týmito slovami dnes začína úryvok čítania z knihy Života. To čítanie je pre mňa zaujímavé, lebo práve v týchto dňoch sa pokúšam písať svoje spomienky. Chcem ich venovať druhým, ale zisťujem, že sám mám z toho osoh, keď si zaspomínam. Tu nejde o môj ľudský nepodarený život. Na ten zvyknem spomínam za každým vo svätej spovedí slovami: „Ja hriešny človek vyznávam, že som veľa zhrešil myšlienkami slovami a skutkami a zanedbávaním dobrého, moja vina.!“ V týchto spomienkach ide o to, čo robí Boh. Teda aj ja sa snažím spomínať na Pánovo dielo. A som prekvapený, keď za mnohými udalosťami môjho života odhaľujem láskavú Božiu ruku. Pri takomto spomínaní si znovu ujasňujem Božie vedenie napriek alebo práve aj prostredníctvom mojich zmätkov.
Teda aj ja chcem rozhlasovať, čo som videl, čo som zažil. Len z osobnej skúsenosti sa rodí osobná viera. Sv. Ján evanjelista začína svoj list slovami: „…čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života.“ Každí jeden z vás má osobnú skúsenosť s Bohom. Ináč by ste tu neboli. Je dobré prosiť, ako sa to v bolestnom ruženci aj robí, za posilnenie našej pamäti. Pamäť je akýmsi predobrazom večnosti, lebo tam všetko existuje súčasne, a ak sa v tejto záhrade svojich spomienok poprechádzame, môže nás to doviesť ku vďačnosti. Pamäť ma zmysel, ak vedie dušu ku vďačnosti a láske. Spomienka na Boha je v tejto záhrade spomienok ako Slnko na oblohe. Bez neho ostáva všetko temné a nezmyselné. Ale všetko nadobúda zmysel, ak ma to vedie k Bohu.
„Na Pánovo slovo vznikli jeho diela; on ich stvoril podľa svojho rozhodnutia.“ Za existenciou sveta nestojí náhoda, ale vrcholne rozumný Boží úmysel. Boh všetko stvoril svojím Slovom. Boh nám stvorením dal svoje Slovo. On sa zaviazal, že ak ho budeme hľadať a milovať, tak ho nájdeme. Ani vlas na hlave sa nám neskriví, bez vôle nášho Otca. A všetko napomáha k dobru tým, ktorí Boha milujú. To všetko si môžeme preveriť, ak začneme spomínať v Božom svetle.
„Žiarivé slnko pozerá na všetko, Pánovo dielo je plné jeho slávy.“ Slnko je podobenstvom Božieho bytia. Slnko podobne ako Boh sa ustavične vydáva. Slnko neexistuje pre seba, ale pre nás. Zmysel jeho existencie je v tom, že sa dáva, že sa stravuje. A Pán Ježiš ako Boží Syn hovorí: „Blaženejšie je dávať ako prijímať“. Človek sa musí učiť od hviezd. Ony najprv vťahujú do seba hmotu, pri určitom tlaku sa to všetko zapáli a začnú vyžarovať. V prvej fáze života si podobne počína každý človek. Najprv zbiera a prijíma, aby neskoršie mohol dávať.
„Pánovi svätí nie sú schopní vyrozprávať všetky jeho obdivuhodné činy.“ Človek napriek svojej snahe nedokáže vyrozprávať všetky Božie divy.