„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej, pre neporušiteľné, nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo.“ Sv. Peter apoštol začína svoj list velebením Boha, ktorý je Otcom nášho Pána Ježiša a to znamená, že Ježiš je obrazom Otca, že Boh Otec nemá iný charakter, ako Ježiš. Prečo Peter velebí Boha? Pretože je nesmierne milosrdný. Božie milosrdenstvo nemusíme úpenlivo prosiť, ale v neho veriť, dúfať a napodobňovať ho. Ježiš hovorí: „Buďte milosrdní, ako je váš nebeský Otec!“ Boh je milosrdný. Božie milosrdenstvo sa najviac prejavilo vo Vzkriesení Pána. Boh, ktorý mohol ľudí spravodlivo zavrhnúť a odsúdiť pre Ukrižovanie svojho jediného Syna, vo Vzkriesení Pána likviduje náš hriech a jeho dôsledky. Človek už nie je odsúdený na smrť. Čaká nás nová forma života oveľa slávnejšia než to, čo prežívame teraz, účasť na Božej prirodzenosti.
Keď sa v našom živote neobjavuje potreba zvelebovať Boha, tak neexistujeme a nežijeme správnym spôsobom. Rôzne udalosti svojho života hodnotíme ako zlé, pretože sme zamilovaný do svojho väzenia a neceníme si pravú slobodu, ku ktorej nás vedie Božia výchova. Ježiš hovorí, že každý kto pácha hriech, je otrokom diabla. Kto existuje pre hriech, nemôže v sebe zažiť veľkosť Božieho milosrdenstva. Ak sa srdcom usadíme v tomto pominuteľnom a narušenom svete, nevytryskne z našich sŕdc zvelebovanie Boha. Pozeráme sa na svet len ľudskými očami, bez očakávania budúcnosti. Neočakávame nič dobré od Boha, ktorý nám chystá skvelú budúcnosť. Viera dáva schopnosť pozerať sa na svet Božím pohľadom. Svet, v ktorom žijeme, nie je ešte Božím Kráľovstvom. Svet potrebuje ľudí slobodných od hriechu.
Môžeme sa opýtať, akým spôsobom nás Boh vyslobodzuje. Z našej strany je potrebná otvorenosť, ktorú spôsobujú v duši Božskej cnosti, teda viera, nádej a láska. Otvorenosť pre Dobro, schopnosť prijať Dobro. Sv. Peter kladie dôraz najmä na nádej. Boha máme zvelebovať aj preto, že nás Vzkriesením svojho Syna Ježiša Krista z mŕtvych, znovuzrodil pre živú nádej. V evanjeliách sa o nádeji takmer vôbec nehovorí, ale po Vzkriesení Pána sa doslova môže hovoriť o explózii nádeje. Hovorí sa o nej na mnohých miestach apoštolských listov. Kresťanská nádej je plodom Kristovho zmŕtvychvstania, je dôsledkom spásy, ktorú Kristus svojou smrťou uskutočnil. Kresťanská nádej je živá. Sv. Peter prirovnáva účinky kresťanskej nádeje, ktorá pramení zo Vzkriesenia Pána, ku znovuzrodeniu. „Boh nás vzkriesením svojho Syna z mŕtvych, znovuzrodil pre živú nádej.” Podľa sv. Petra je nádej tak veľkou silou, že ju môžeme nazvať znovuzrodením.
Svet hynie na beznádej, nečaká od Boha nič dobré, uzatvára sa predtým, ktorý mu ponúka „živú nádej“. Živá nádej je opakom nádejí, ktoré dáva svet, a ktoré človeka vždy znovu a znovu sklamú, pretože sa ukážu ako falošné ilúzie. Živá nádej, ktorú dáva Boh, je plodná. Rastiem do podoby svojej nádeje, svojho očakávania. „Každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý, ako je on čistý“, píše apoštol Ján vo svojom liste. Žalmista hovorí, že mŕtvi strácajú všetku nádej, preto len živý môžu chváliť Boha. Ale Boh Otec vzkriesil Ježiša a tak dokázal, že spravodlivosť je nesmrteľná. Tak nám zjavil aj naše vzkriesenie, keď kráčame cestou spravodlivosti aj za cenu smrti. Už neočakávame provizórný život v krajine hriechu, ale večný a bezpečný život bez konca.
Zvelebujme Boha, ktorý nám dal živú a opodstatnenú nádej, skrze Vzkriesenie Ježiša Krista z mŕtvych. To čo pre nás pripravil je „neporušiteľné“ – teda nezraniteľné, nerozbitné, pevné a stále. Peter hovorí o „nepoškvrnenom dedičstve“, ktoré je mravne dokonalé a stále, nezasiahnuté hriechom, nenarušené. A do tretice ho označuje ako „nevädnúce dedičstvo“ – teda plné vnútornej vitality, ktorá nachádza svoj zdroj v Živote samého Boha. Ono sa uchováva pre nás v nebi.
„Vás Božia moc vierou chráni pre spásu, ktorá je pripravená zjaviť sa v poslednom čase.“ Božia moc nás vierou chráni pre spásu, ktorá je pripravená zjaviť sa v poslednom čase. Naša nádej pramení z viery. Preto je veľmi nutné vierou chrániť svoju nádej. Veríme v Dobrotu Boha, veríme v Solídnosť Boha, ktorý dal prisľúbenie. Veríme, lebo Boh vyslovil svoje Slovo. Keď veríme a dôverujeme Bohu, vtedy nás viera svojou mocou chráni pre spásu. Viera zastaví deštrukcii nášho duchovného života, zastaví rozpad osobnosti a spôsobí, že sa ďalej nebudeme potácať v tmách, pretože Božie Slovo sa stane pre nás Svetlom na našej ceste. Plnosť spásy sa síce zjaví až na konci časov, ale akési prvotiny, prvé plody spásy, môžeme v sebe zakúsiť už teraz.
Jednou z prvotín Spásy je radosť. „Preto sa radujete, hoci sa teraz, ak treba, trochu aj rmútite pre rozličné skúšky, aby vám vaša vyskúšaná viera, omnoho vzácnejšia ako pominuteľné zlato, ktoré sa tiež skúša ohňom, bola na chválu, slávu a česť vtedy, keď sa zjaví Ježiš Kristus.“ Každá skúška nesie so sebou obavy, ale prekonaná skúška vlieva stále väčšiu istotu. Istotu, ktorá nachádza svoj prameň vo vernosti a stálosti Boha, ktorý nás povolal. Sv. František z Assisi hovorí: „Každé prekonané pokušenie je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán snúbi s dušou svojho služobníka.“ Pokušenie nemusí byť pre nás len prameňom zármutku z pádu, ale prekonané pokušenie sa stáva výrazom našej lásky k Bohu.
„Vy ho milujete, hoci ste ho nevideli. Ani teraz ho nevidíte, ale veríte a jasáte nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahujete cieľ svojej viery – spásu duší.“ My ho milujeme, hoci sme ho nevideli. Ani teraz ho nevidíme, ale veríme a jasáme nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahujeme ciel svojej viery – spásu duší. Ešte vierohodnejšie znamením správnej existencie, teda existencie, ktorá rastie do spásy, je láska, láska k Ježišovi, ale aj láska ku všetkým ľuďom a celému Božiemu Stvorenia. Milujeme Ježiša napriek tomu, že ho nevidíme. Nemilujeme ho telesným spôsobom ale duchovne, nie pre vonkajší vzhľad, ale pre kvalitu ducha. Vo vôli sa s ním zjednocujeme. A táto láska nás premieňa do stále väčšej podobnosti s ním. Sv. Bonaventúra učí: „Silou lásky budeš premenený v toho, ktorého miluješ!”
Je zaujímavé, že ho nevidíme a predsa ho milujeme. Až kdesi v podvedomí, v hĺbke svojej duše, máme uloženú podobu Boha, Božie Slovo, skrze ktoré sme boli stvorení, a túto podobu stále hľadáme. Pri stretnutí s Kristom, skrze jeho Slovo poznávame, že toto toto je náš Boh. Toto je Boh môjho srdca, toto je Boh môjho svedomia. Duch Svätý v našom srdci vydáva svedectvo. Náš duch sa korí pred Kristom. Každá duša je svojou podstatou kresťanská. Okrem živej nádeje sa v nás objavuje čosi, čo apoštol nazýva „nevýslovná a žiarivá radosť“, radosť plná slávy, radosť, ktorá sa nedá popísať, do ktorej musíme vojsť, pretože je väčšia ako naše srdce.