„Kajúcnikom dal Boh cestu návratu, klesajúcich posilnil aby vytrvali, a určil im spravodlivý údel.“ Celý ľudský svet je na ceste od Boha a preto živorí. Jediná šanca ako sa zachrániť je zmeniť smer svojho života. Rozhodujúca je cesta návratu. Cesta návratu je pokánie. Slovo pokánie sa v hebrejčine povie Teshuvah = a to je odvodene od slovo šuva = návrat a slovo tešuva = kajúcny návrat k Bohu. Výzva k pokániu je ako výzva: „Vráťte sa domov! Vráťte sa k Bohu, ktorý je vaším Otcom.“ Pokánie začína v tom okamihu, keď uveríme v Lásku, ktorá stojí za všetkým, čo je. Cesta návratu, možnosť vrátiť sa, je vyhradená kajúcnikom.
Cirkev nie je spoločenstvo dokonalých. Cirkev je spoločenstvo kajúcnikov. Veľmi pekne to vyjadruje definícia: „Cirkev je ústav spásy pre hriešnikov.“ Ak chce niekto prísť inou cestou k Bohu, veľmi sa mýli, lebo neexistuje žiadna iná vznešenejšia cesta, ako cesta pokánia. Mystika je takisto a výhradne cestou pokánia. Boh nás očisťuje, keď súhlasíme s jeho plánom spásy. Kajúcnika Boh posilňuje, aby vytrval a ukazuje mu odmenu.
„Obráť sa k Pánovi a prestaň hrešiť; modli sa pred Pánom a menej ho urážaj. Vráť sa k Najvyššiemu, odvráť sa od svojej neprávosti a vo veľkej nenávisti maj ohavnosť.“ Kedy sa obraciame k Pánovi? Vtedy, keď ho vo svojej biede začneme vzývať. Vzývame ho modlitbou. Modlitba, aby bola efektívna, musí byť stála. Keď sa modlíme, vtedy nemôžeme súčasne koketovať s diablom. Boha máme milovať celou mysľou, teda každou svojou myšlienkou. Z každej myšlienky môžeme a máme urobiť rozhovor s Bohom. Nemyslieť na Boha, zabudnúť na Boha je hriech, ktorý umožňuje vstúp démonom do našej mysle formou zlých myšlienok
Keď sa cítime rozbití zlým duchom, vzývajme zvlášť P. Máriu ktorá netrpela žiadnou rozštiepenosťou, rozpoltenosťou mysle, ale úplne celá sa darovala Bohu. Žiadne stvorenie nebolo nikdy tak radikálne odovzdané Bohu, ako Ona a Jej a Boží Syn. Preto sa Jej diabol bojí a opúšťa dušu, ktorá ju vzýva o pomoc. Vždy, keď sa vraciame k Pánovi a odvraciame sa od svojich hriechov, diabol stráca svoju moc nad nami a nemôže nám skutočne ublížiť. Vyprosujme si Boží pohľad na hriech. Majme vo veľkej nenávisti ohavnosť.
„Poznávaj Božie spravodlivé ustanovenia, vytrvaj v určenej úlohe i v modlitbe k Najvyššiemu Bohu.“ Tri pramene nášho posvätenia nám doporučuje Písmo Sväté: Poznávanie Božích prikázaní, vytrvalosť v dobrom a modlitbu. Vytrvaj v určenej úlohe i v modlitbe k Najvyššiemu Bohu! Náš vzťah k Bohu sa ukazuje v dvoch oblastiach. V skutkoch a v modlitbe, každý jeden z nás má určenú úlohu a v tej musí vytrvať. V čom si bol povolaný, v tom vytrvaj. Ak si bol povolaný do manželstva, nedaj sa pokúšať iným stavom a podobne, ak si bol povolaný k zasvätenému životu, nedaj sa pokúšať realizáciou ľudskej lásky. Vytrvaj v určenej úlohe. Nieje náhoda, že si v tom stave, v ktorom si. Boh v tomto stave pripravuje tvoju spásu. Nehľadaj iný kríž, ako ten, ktorý na teba kladie tvoj stav. To je kríž tvojho posvätenia.
„Veď kto bude chváliť Najvyššieho v podsvetí namiesto tých, čo žijú a zvelebujú Boha? Nezostávaj v blude bezbožných; zvelebuj Boha pred smrťou: u mŕtveho zaniká chválospev, akoby ho nebolo. Kým žiješ, môžeš velebiť Boha; zvelebuj ho teda, kým si živý a zdravý, chváľ ho a budeš sa honosiť jeho milosrdenstvom!“ Znovu je v týchto veršoch narážka na dva druhy modlitby, na ktoré nie sme zvyknutí v našej katolíckej praxi. Hovorí sa o modlitbe chvály a zvelebovania. Sú to dva stupne modlitby k Bohu, ktoré nesmú, chýbať v našom modlitebnom živote.
Chvála je vždy za niečo. Boha chválime za všetko, čo nám učinil, za stvorený svet, za všetko čo nám dal. Zvelebovanie sa objavuje tam, kde poznávame Boha bezprostredne a zvelebujeme ho pre neho Samého. Prameňom zvelebovania je poznanie Boha, kontemplácia. Poznanie Boha je veľmi dôležité, aby sme neumierali ako zúfalci, ale aby sme zvelebovali Boha ešte pred smrťou. Keď vzdáme vďaku za všetko, čo nám Boh urobil, budeme sa honosiť jeho milosrdenstvom. Keď budeme vďačný za svet, v akom momentálne žijeme, budeme prenesený do sveta úžasnejšieho.
„Aké veľké je Pánovo milosrdenstvo a jeho zľutovanie nad tými, čo sa k nemu obrátia!“ Obráťme sa ešte dnes v tejto chvíli k Pánovi. Obráťme sa v kajúcnosti, v uznaní svojich hriechov. Ako kajúci lotor vyznejme, že spravodlivo trpíme, ale Ježiš trpí za naše hriechy, nevinný za nás vinníkov a chváľme a zvelebujme Boha za to, že v kajúcnosti je nám daná cesta návratu, že Boh nás pozýva k tomu, aby sme boli jeho deti.
Sv. Bonaventúra hovorí: „Kristus je cesta a brána. Kristus je ako zľutovnica položená na Božej arche a tajomstvo skryté od vekov. Kto sa pozorne pozrie na túto zľutovnicu, čiže kto sa s vierou, nádejou a láskou; nábožne a s obdivom, s plesaním a uznaním; s chválou a jasotom zahľadí na toho, čo visí na kríži, ten s ním koná „paschu“, čiže prechod; aby pomocou palice kríža prešiel cez Červené more; z Egypta vkročil do púšte, kde ochutnáva skrytú mannu; a s Kristom odpočíval v hrobe ako navonok mŕtvy; avšak počujúci, nakoľko je to v putovaní vôbec možné, čo povedal Kristus zločincovi, keď pri ňom visel na kríži: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Zomrime teda a vojdime do tmy, umlčme starosti, žiadostivosti a preludy. Odíďme s Ukrižovaným Kristom „z tohto sveta k Otcovi“, aby nám ukázal Otca a mohli sme s apoštolom Filipom povedať: „To nám postačí.“ (z Putovania mysle do Boha).