V dnešnom verši pred evanjeliom k nám zaznel Ježišov hlas: „Ja som si vás vyvolil, aby ste šli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo.“ Pán Ježiš túži po ovocí našej viery, nádeje a lásky. Čnosti, ktoré neústia do činov, nie sú ozajstnými čnosťami. Ako protiklad tejto Ježišovej túžby po ovocí stojí figovník. Písmo sväté vyslovene hovorí, že Ježiš bol hladný. Zďaleka zazrel figovník s lístím a podišiel k nemu, či na ňom niečo nenájde. Ale keď k nemu prišiel, nenašiel nič, len lístie: nebol totiž čas fíg. Preto mu povedal: „Nech z teba už nikto nikdy neje ovocie.“ Ježiš vstupuje do rozhovoru aj so svetom rastlín. Aj rastliny môžu a majú poznať svojho Pána, Bohočloveka.
Pre nás moderne a vedecky zmýšľajúcich ľudí 21. storočia sa jednanie Pána Ježiša zdá prinajmenšom nepochopiteľné ak nie priamo nespravodlivé. Veď On sám ako Stvoriteľ určil, kedy je a kedy nie je čas fíg. Mohli by sme sa postaviť za tento figovník a začať podpisovať petíciu za záchranu neplodného figovníka. Avšak pozor. Pred chvíľou sme povedali, že Ježiš, ako Stvoriteľ, sám určuje, kedy je čas fíg. Toto je jeho moc a jeho právo. On môže úplne osobitne žiadať ovocie v nezvyčajnom čase. Čas Božieho navštívenia sa nie vždy zhoduje s naším pozemským časom. Stretáme sa s tým na pohreboch mladých alebo dokonca detí. Skúsenosť tých, ktorí prežili klinickú smrť, hovorí, že aj to najmenšie dieťa v okamihu smrti dozreje do stavu, keď je schopné uváženého a plne zodpovedného rozhodnutia. Toto spôsobuje stretnutie človeka so Životom, ktorým je Ježiš. Či nemohol dozrieť aj figovník? Či tu nebol náznak určitej vzbury voči Stvoriteľovi. Veď Ježiš je Život a teda aj život toho figovníka.
Neplodný figovník je obrazom človeka, ktorý má svoj vlastný plán a božie požiadavky ho nevzrušujú, je obrazom človeka, ktorý spolieha len na svoj vlastný rozum a na vlastné sily a nepočíta s Bohom, ani s ochotou Boha pomôcť. Vo figovníku a v jeho osude, môžeme vidieť aj prorocký náznak toho, čo postihlo šľachetnú olivu Izraela, keď nepoznala čas svojho navštívenia.
Po tomto stretnutí s neochotou poskytnúť svoje plody Bohu, sa Ježiš usiluje vyčistiť chrám. Evanjelium vyslovene hovorí o tom, že nikomu nedovolil prenášať niečo cez chrám. Možno je tu znovu náznak toho, čo som už predtým povedal o ľuďoch, ktorí majú svoj vlastný životný plán. Chrám je miesto konverzie, transformácie. Prinášam a Bohu obetujem svoje a On mi dá svoje. Všetko, čo sme priniesli, máme tu nechať, položiť na oltár ako zápalnú obetu a odísť s tým, čo pre nás pripravila Božia múdrosť. Aj my vtedy prenášame veci cez chrám, keď prichádzame k Pánu Bohu so svojimi presne a detailne vypracovanými plánmi a myslíme si, že Boh je tu len na to, aby sme si svoje plány nechali od neho opečiatkovať. V duchovnom zmysle nemáme cez chrám nič prenášať.
„Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy!“ Toto je Boží zámer a Boží plán. Dom modlitby pre všetky národy. Dom stretnutia človeka s Bohom.
„Ako sa vracali a ráno prechádzali popri figovníku, videli, že vyschol od koreňa. Vtedy si Peter spomenul a povedal Ježišovi: „Rabbi, pozri, figovník, ktorý si preklial, vyschol.“ Neposlúchol ohľadom plodov, musel poslúchnuť ohľadom vlastnej smrti. Čas zbierania plodov i čas smrti určuje Boh sám.
V závere dnešného evanjelia veľmi zvláštne pôsobia Ježišove slová: „Majte vieru v Boha.“ Keď sa zamyslíme, komu to Ježiš adresuje, zistíme, že to hovorí nám veriacim. Hoci chodíme denne do kostola a pristupujeme ku sviatostiam, je otázkou nakoľko skutočne počítame s Bohom vo svojom osobnom živote, alebo si chceme všetko ľudský poistiť. Nakoľko sa mu nechávame viesť a nakoľko mu predkladáme na opečiatkovanie výsledky svojho vlastného života.
„Veru, hovorím vám: Keby niekto povedal tomuto vrchu: „Zdvihni sa a zrúť sa do mora!“ a nezapochyboval by vo svojom srdci, ale veril by, že sa stane, čo povedal, splní sa mu. „Preto vám hovorím: „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali a budete to mať.“ Pán Ježiš nás tu učí viere, ktorá robí divy. Prečo náš svet v porovnaní so starovekom a stredovekom pôsobí tak nemilosrdne „reálne“, pretože neveríme ako verili svätí. Prosí ešte skutočne niekto od Boha niečo, očakáva ešte niekto niečo od Boha. Boh chce, aby sme ho prosili. A keď prosíme, máme už dopredu ďakovať vo viere za to, čo chceme dostať. Jediná podmienka je prihovoriť sa Bohu jeho vlastnou rečou a tou je jeho Slovo. Boh mi aj rozumie a aj ma vyslyší, keď prosím v zhode s jeho Slovom. Druhou podmienkou je zmierenie s ľuďmi. „Keď sa idete modliť, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vám vaše poklesky.“
Teda majme vieru v Boha Všadeprítomného, Všemohúceho, Vidiaceho a Počujúceho. Vyprosujme si Ducha múdrosti a Zjavenia, aby sme Boha poznali. Ľudová múdrosť hovorí: „Malý Boh, veľké problémy!“ Aký je náš Boh, aký je Boh našich predstáv, také je aj subjektívne prežívanie našich problémov. Keď budeme Boha dobre poznať, nebudeme sa báť pýtať aj veľké veci, nebudeme si myslieť, že ten, ktorý stvoril nebo i zem, nemá dostatok síl. Keď sa pozrieme na Božiu lásku, ktorá sa zjavila v osobe Ježiša Krista, nebudeme pochybovať o tom, že Boh nám môže a aj chce pomôcť. Keď čítame životy svätých, môžeme v nich vidieť aj tento druh modlitby, ktorá dokáže ďakovať za pokrm ešte pri prázdnom stole a podivuhodne je vyslyšaná.