„Priblížil sa koniec všetkého.“ Táto výzva alebo upozornenie sv. Petra, ktorú on vyslovil pred 2000 rokmi, sa nám môže zdať dnes ako neaktuálna, možno by sme boli v pokušení povedať, že to bol omyl. Ale nie je to tak. Sv. Peter nám hlása stále aktuálna pravdu. Koniec všetkého je čím ďalej bližšie. Na rozdiel od Svedkov Jehovových, neurčuje kedy to bude, upozorňuje len na to, že to určite bude a, že sa to blíži. Aj keď sa oprávnene bránime bludnému učeniu Jehovistov, nechceme tým tvrdiť, že túto istotu blížiaceho sa konca si neuvedomujeme, alebo že ako kresťania katolíci, môžeme žiť tak, ako by svet vôbec nespel ku svojmu koncu. Sv. František si túto pravdu zhrnul do veľmi krátkej a výstižnej vety: „Krátka je rozkoš, trest však večný, utrpenie je nepatrné, sláva bez konca.“
„Preto buďte rozumní a bdejte na modlitbách.“ Už v SZ žalmoch nachádzame túto prosbu: „Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“ Vrchoľ rozumnosti je práve v tom, žiť preto, čo zostáva. Bedliť to znamená „očakávať svojho Pána!“
„A predovšetkým majte vytrvalú lásku jedni k druhým, lebo láska zakrýva množstvo hriechov.“ Výzva k láske, ku vzájomnej láske, je stále aktuálna. Cirkev nie je klub veriacich v Boha, ktorý sa občas stretnú na modlitbách. Cirkev je to, po čom všetci vzdycháme a načo si všetci sťažujeme, že to nemáme: Spoločenstvo vrúcnej lásky. Často opakujem, že láska je snaha žiť Slovo Božie vo všetkých situáciách a vo všetkých vzťahoch. Láska je ochota naplniť sa Duchom Svätým. Láska je túžba realizovať Boží vzťah voči ľuďom. Nemilovať len čiste prirodzeným spôsobom, ale otvoriť sa Duchu Svätému, aby cez naše ľudské srdce mohol milovať Boh.
„Buďte vospolne pohostinní bez šomrania.“ Čo je to pohostinnosť? Je to aspoň v našom prostredí a kultúre veľmi vzácna čnosť. Je to snaha dávať bez počítania, čo z toho budem mať. Je to snaha uctiť si človeka, ako Božie Stvorenie. Pohostinnosť je Božská čnosť. On sám je vrcholne pohostinný. On všetko platí zo svojho. Pohostinnosť buduje nové vzťahy dôvery. Dáva tomu, kto ti nie je blízky a robí z neho blízkeho človeka, dáva bez ohľadu na zásluhy ale dáva vzhľadom na potrebu. A ak niečo dávame, nemáme šomrať. Boh stonásobne odplatí každý prejav pohostinnosti. V našom odkresťančenom prostredí je táto čnosť tak vzácna, že keď sa s ňou stretne neveriaci človek, môže spôsobiť jeho obrátenie. Je to zážitok Božej štedrosti uskutočnenej rukami človeka.
„Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti.“ Ak sme prijali do svojho srdca Ježiša, prijali sme najštedrejšieho darcu všetkých darov. Každý z nás je nositeľom určitej jedinečnej charizmy, ktorou môže poslúžiť ostatným. Charizma je ozvena Božej dobroty v ľudskej duši.
„Keď niekto hovorí, tak len ako Božie slovo;“ Predovšetkým sa tento príkaz týka nás, ktorí máme dar reči v cirkvi, ktorí máme úrad kazateľov. Ale v určitom zmysle sa dotýka každého veriaceho a dokonca každého rečníka. Človek je stvorený preto, aby hovoril Božie Slovo. Ak niekomu radím, tak nie z vlastnej ľudskej chytrosti, ale z Božej múdrosti, ktorou je Božie Slovo. Ide o to, aby sme sa stále lepšie snažili preniknúť do Božieho myslenia, aby nám Božie Slovo preniklo do krvi.
„keď niekto slúži, tak len z moci, ktorú uštedruje Boh, aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze Ježiša Krista. Jemu sláva a vláda na veky vekov. Amen.“ Naša služba nemá byť predovšetkým dielom našej ľudskej sily a schopnosti, ale má to byť prejav toho, čo pôsobí vo mne Boh, aby to každého viedlo k oslave Boha.
„Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné!“ Skúšky nech nikto z nás nepokladá za niečo nezvyčajné. Nemáme sa tomu čudovať. Každé pokušenie zo strany zlého je súčasne otázkou zo strany Boha na našu lásku k nemu. Stále väčšie klady, ktoré diabol vrhá pod nohy človeka, sa môžu stať schodmi k Bohu.
„Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva.“ Trpíme v tomto svete odlúčenosťou od Boha, vedomím vlastnej hriešnosti, trpíme ako zástupné obete, ako nositelia hriechu sveta, to všetko je účasť na Kristových utrpeniach. Ježiš nám otvorené hovorí, že vo svete budeme mať trápenie. Ale práve uprostred utrpenia máme svojou vierou urobiť akoby premet. Sme vyzvaní k tomu, aby sme sa v tom všetkom radovali, lebo to je znak našej novej totožnosti – totožnosti občanov Božieho kráľovstva.