V dnešnom evanjeliu hovorí Ježiš o zvláštnej slepote. Je to slepota, ktorá na jednej strane vidí smietku v oku svojho blížneho, ale na druhej strane vo vlastnom oku nevidí brvno. Túto slepotu spôsobuje pýcha, ktorá bráni správne vidieť svet, blížneho i seba. Pýcha je akousi pomýlenou sebestačnosťou a uzatvorenosťou pred Bohom. Keď sa však otvoríme Kristovi ako Svetlu, poznávame svoj hriech. Každý človek je slepý pokiaľ neprijme Krista ako Svetlo sveta. Slepí sme dovtedy, dokiaľ nerozpoznáme v Kristovi svojho Pána a Spasiteľa. Našu slepotu zapríčiňujú naše hriechy. Ľudia čistého srdca vidia Boha.
Dnešné evanjelium zakončuje Pán Ježiš výčitkou a výzvou: „Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka, potom budeš lepšie vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata.“ Duša človeka patrí do tak intímnej sféry, že každý zásah do nej Ježiš prirovnáva k dotyku oka. Sme veľmi citliví na všetko, čo nám padne do oka. Nedovolíme hocikomu, aby sa dotkol nášho oka, dokonca aj proti tomu, komu sme to dovolili, napr. lekárovi, sa inštinktívne bránime stiahnutím viečka. Omnoho intímnejšou oblasťou ako ľudské oko je duša človeka. Sú to vzácne chvíle, ktoré prežívame vo vzájomnej otvorenosti. Cirkev vo sviatosti zmierenia tieto chvíle požehnáva a chráni spovedným tajomstvom. Sv. spoveď je sviatosťou otvorenosti. To, čo nedokáže vysloviť človek pred vlastným partnerom v manželstve, to často vysloví pred kňazom v spovedi.
Vstupovať niekomu do duše je veľmi háklivá vec a predsa veľmi potrebná. Ten, kto chce túto službu vykonávať, musí mať dar rozlišovania duchov. Každý hriech nám bráni správne vidieť svojho blížneho. Každý hriech je ako špina na skle, cez ktoré sa dívame. Skrz špinu nevidíme správne ale skreslene. Preto zásah do sféry blížneho musíme začať od seba samých: „pokrytec najprv vyhoď brvno z vlastného oka…“ Čím čistejšie srdce človek má, tým menej vníma zlo v druhom. Čím je bližšie Bohu, tým menej sa v ňom objavujú postoje odsúdenia. Boh chápe človeka, ktorý je jeho dielom.
Dostali sme aj jasné kritérium rozlišovania: „Nie je dobrý strom, ktorý rodí zlé ovocie, ako nie je zlý strom, ktorý rodí dobré ovocie. Každý strom možno poznať po ovocí. Z tŕnia predsa nezbierajú figy, ani z ostružín neoberajú hrozno.“ Ako je na tom naša cirkev, keď počúvame toľko správ o škandáloch na najvyšších miestách? Povedzme si niečo o Cirkvi, aby sme boli z toho všetkého múdrejší.
Ak chceme preskúmať tajomstvo Cirkvi, musíme najprv uvažovať o jej pôvode v Božom pláne a jeho postupnom uskutočňovaní v dejinách. Kresťania prvých dôb hovorili: „Svet bol stvorený kvôli Cirkvi“. Boh stvoril svet pre spoločenstvo so sebou samým a ono sa uskutočňuje „zvolávaním” ľudí ku Kristovi. Cieľom všetkých vecí je Cirkev a samotné bolestné zmeny, ako pád anjelov a hriech človeka, Boh dovolil iba ako príležitosť a prostriedok, aby zjavil celú mieru lásky, ktorou chcel zahrnúť svet. Zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína v okamžiku, keď hriech ničí spoločenstvo človeka s Bohom i s ľudmi navzájom. Zhromažďovanie Cirkvi je reakciou Boha na chaos, ktorý spôsobuje hriech. Toto znovu zjednocovanie sa uskutočňuje tajne v lone všetkých národov.
Slovo „Cirkev“ grécky „ekklesia“, zo slova ek-kalein, „zvolať” znamená „zhromaždenie“ a to náboženského rázu. Tento termín sa často používal v gréckom preklade SZ pre zhromaždenia vyvoleného národa, ktoré sa zišlo pred Bohom, predovšetkým pre zhromaždenie na Sinaji, kde Izrael dostal Zákon a kde si ho Boh vybral za svoj svätý ľud. Tým, že sa prvé spoločenstvo kresťanov nazvalo „ekklesiou“, vyjadrilo, že sa považuje za dediča tohto zhromaždenia. Výraz „Kyriaké“, od ktorého je odvodené aj slovenské „Cirkev“, znamená „patriaca Pánovi“. Cirkev je ľud, ktorý Boh zhromažďuje v celom svete.
Jestvuje v miestnych spoločenstvách, kde sa realizuje ako liturgické zhromaždenie, najmä eucharistické. Žije zo Slova a z Tela Kristovho a tak sa aj ona stáva Kristovým Telom. Cirkev sa nachádza v dejinách, ale ich zároveň presahuje. Jedine očami viery ju môžeme uvidieť v jej viditeľnej a zároveň aj duchovnej skutočnosti, ako nositeľku božského života. Jediný Prostredník Kristus zriadil a ustavične udržuje svoju svätú Cirkev ako viditeľné spoločenstvo viery, nádeje a lásky na tejto zemi a skrz ňu rozširuje pravdu a milosť medzi všetkými.
Cirkev je zároveň: spoločnosť vystrojená hierarchickými ustanovizňami, ale aj tajomné Telo Kristovo; viditeľné zhromaždenie, ale aj duchovné spoločenstvo; Cirkev pozemská, ale aj Cirkev oplývajúcu nebeskými darmi. Tieto dimenzie vytvárajú spolu jedinú zložitú skutočnosť, ktorá pozostáva z ľudského a božského prvku. Sv. Bernard z Clairvaux sa vyjadruje o Cirkvi: „Ó pokora! Ó vznešenosť! Cédrový svätostánok, Božia svätyňa; pozemský príbytok, nebeský palác; dom z blata a kráľovský dvor; smrteľné telo a chrám svetla; pre pyšných smeti, ale Kristova nevesta! Si čierna, ale krásna, dcéra jeruzalemská, i keď ťa špatí námaha a utrpenie dlhého vyhnanstva, predsa ťa krášli nebeská krása.“ (Sv. Bernard, In Canticum sermones 27,14)
Každý musí začať reformu sveta od seba samého. V každom z nás je toľko zla, že máme celý život, čo robiť, aby sme brvno po brvne vyhadzovali. A tak očistiť svoje oko. Ak chceme zlepšiť situácii cirkvi, pracujme na svojom posvätení. Chceme cirkev svätú, modlime sa za svoje vlastné posvätenie, potom začneme cirkev vnímať ako nápravnovýchovný ústav Božej lásky pre nás hriešnikov. Niekedy človek sám v sebe objavuje toľko zla a takú slepotu duše, že sa pýta, kto mi otvorí oči. Božie Slovo má schopnosť prebudiť svedomie v človeku. Svedomie, to je živé a účinné Božie Slovo v nás.
Reformu sveta i cirkvi musí začať každý sám od seba. Jediné, čo máme skutočne vo svojej moci, je zlo vlastnej duše. Toto zlo však odstránime len vtedy, keď svoj život vydáme Ježišovi. Každý iný spôsob práce na sebe neprináša výsledky. Každý iný spôsob Ježiš nazýva pokrytectvom. Sme ako pokrývači, lebo zakrývame a maskujeme zlo vlastnej duše, ale nedokážeme ho riešiť. Keď sv. František chcel vyjadriť svoje obrátenie, ktoré zasiahlo celý svet, vyjadril to slovami: „Pán mi dal milosť konať pokánie!“
Veriaci, ktorí odpovedajú na Božie Slovo a stanú sa údmi Kristovho Tela, sa tesnejšie zjednocujú s Kristom: „V tomto Tele sa vlieva Kristov život veriacim, ktorí sa sviatosťami spájajú tajomným ale skutočným spôsobom s umučeným a osláveným Kristom” Toto osobitne platí o Krste, ktorým sa spájame sa smrťou a so Vzkriesením Krista a o Eucharistii, keď sa skutočnou účasťou na Tele Pánovom povznášame k spoločenstvu s Ním a medzi sebou. Cirkev to je tajomstvo Bohočloveka. Cirkev slúži tomuto novému životu. Cirkev to je snaha Božieho Slova, predĺžiť svoje vtelenie do každej ľudskej bytosti všetkých čias. Práve preto nás Ježiš pozýva, aby sme mali účasť na jeho Tele a Krvi. Tak úzko chce byť Boh s nami spojený.
Ľudia, ktorí sa počítajú za kresťanov, útočia na cirkev a ju aj kritizujú, akoby cirkev bola predovšetkým vecou pápeža, biskupov, kňazov a rehoľníkov. Nemyslite si, že ja nevidím tie škandály a aj sám som si určité veci zažil na sebe, ale napriek tomu všetkému sa mi dnes o mojej Cirkvi chce spievať, pretože Ju začínam vnímať ako Kristovo Telo. Cirkev je predovšetkým vecou Kristovou v každom veriacom. A každý ju vníma takú, aká je v ňom samom. Sv. Pavol hovorí: „Kristus vo vás, nádej slávy!“ Toto je predovšetkým cirkev. Kristus v tebe. Ak nie je v tebe Kristus, žiješ mimo cirkvi, aj keď chodíš v nedeľu do kostola. Len ak žiješ z Kristovho tajomstva, začínaš chápať a vnímať krásu Cirkvi.