V prvom čítaní sme počuli povzdych Siona: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ Keď človek trpí, alebo sa mu deje niečo zlé, keď prežíva opustenosť, vtedy má tendenciu povedať: „Pán ma opustil!“ Niekedy si i starí ľudia vzdychnú, keď sa cítia už nasýtený životom a smrť neprichádza: „Asi na mňa Pán Boh zabudol.“ Môže Boh na nás naozaj zabudnúť? Sám Boh sa skrze slová proroka bráni: „Môže matka zabudnúť na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom svojho lona?“ Keď žena čaká dieťa, tak stále na to myslí. A myslí na to z viacerých dôvodov. Prežíva v sebe novú bytosť, ktorá je niečím iným ako jej telo. To dieťa má svoje vlastné vyžarovanie. Je to živý a rastúci objekt, z ktorého sa teší a dáva pozor, aby mu nejakou svojou nerozvážnosťou neublížila. Tak isto starostlivo bdie nad malým kojencom, ktorý každú chvíľu potrebuje jej pomoc. A toto všetko robí s veľkou láskou, lebo je to ovocie jej života a lásky.
Boh nám v tomto čítaní zjavuje, že nie je len otcom ale je v ňom rovnako zastúpené aj materstvo. On nám nielen existenciu dáva, ale nás aj v existencii udržuje. Tento materský rozmer Boha prejavuje aj Pán Ježiš, keď sa pýta apoštola Petra tri krát na lásku. Je to neobyčajná a nezvyčajná otázka. Nie je to chlapská otázka. Muž síce takisto túži po láske ako žena, ale nedokáže sa tak pokoriť a sa na ňu takto priamo opýtať. Je to otázka, ktorá odhaľuje ženský prvok v osobe Ježiša. Podobný charakter má aj Eucharistia. Ježiš v Eucharistii a Eucharistiou robí podobne, ako keď matka nosí vo svojom tele plod a živí ho svojím telom a krvou. Prvých deväť mesiacov po svojom počatí sme presne takto žili v tele a z tela a krvi matky.
A predsa v našej dobe sa stretáme s tým, čo v predošlých dobách nebolo ani mysliteľné a predstaviteľné. Možno práve pre našu dobu zaznieva ten zvláštny dodatok: „A keby aj ona zabudla, ja na teba nezabudnem.“ Skúsenosť potvrdzuje, že ani potrat nekončí zabudnutím a žena stále myslí na dieťa, ktoré potratila. Vzniklo dokonca príslovie, ktoré to vystihuje: „Tehotenstvo trvá deväť mesiacov, ale potrat po celý život.“
Pozrime sa, ako je to s nami a s Božou pozornosťou. Písmo hlása a takisto moderná fyzika prichádza k poznaniu, že Boh stvoril svet z ničoho. Pred stvorením neexistovalo nič, okrem Boha samého. Neexistovalo nič, to znamená ani čas, ani priestor, ani žiadna materiálna látka. Toto všetko vzniklo naraz stvoriteľským Slovom. Písmo jednoducho konštatuje: „Boh povedal a stalo sa!“ Ak sa vedec zamýšľa nad tým, čo bolo priestorom pre náš svet, tak prichádza k záveru, že priestorom pre Stvorenie z ničoho, bola a je neobmedzená fantázia Boha Stvoriteľa. A jeden filozof tvrdí, že všetko je až príliš veľkolepé, vzhľadom na ničotu, z ktorej to Boh stvoril.
Táto predstava Stvorenia z ničoho nám nie je až taká cudzia, ako si myslíme. Veď každý náš sen sa tomu trošku podobá. Vo sne ľudské vedomie tvorí vlastné priestory, v ktorých sa dokážeme dokonca pohybovať a takisto vo sne žije vo vlastnom čase, lebo sen sa síce môže zdať dlhý, ale vonkajšie pozorovania zisťujú, že trval len niekoľko sekúnd. Samozrejme vzhľadom na našu obmedzenosť naše sny nemajú dlhé trvanie, ale Božie Stvorenie trvá. Boh nesníva. Náš svet je ovocím bdelej Božej predstavivosti a pozornosti. My sa ťažko dokážeme koncentrovať na jeden objekt, ale Boh je súčasne a sústavne koncentrovaný na všetky stvorené bytia počnúc od najzákladnejších stavebných prvkov hmoty, cez dokonale prepracované genetické programy živých buniek, až po nesmierne zložité mnohobunečné organizmy a galaxie a dokonca môžeme hovoriť o paralelných vesmíroch, na ktoré poukazuje skúsenosť ľudí, ktorí prežili klinickú smrť. Boh je viac ako osoba. On je nadosobnou skutočnosťou.
Skôr ako vznikla prvá živá bunka, Boh už napísal jej úžasný genetický program. Nebola to žiadna slepá evolúcia, ale nesmierna inteligencia, ktorú objavujeme vo všetkom, čo existuje. A toto všetko Boh robí s ľahkosťou dieťaťa, ktoré sa hrá. Jeho koncentrácia sa podobá skôr koncentrácii zaľúbeného, ako koncentrácii bádajúceho vedca. Boh pozná dokonale všetko skôr ako tomu dá vzniknúť. Jeho pohľad je skôr pohľadom zaľúbeného: „Miluješ všetko, čo si stvoril a nemáš v nenávisti nič z toho, čo si učinil, veď akoby mohlo niečo existovať, keby si to Ty nechcel!“ – čítame v knihe Múdrosti.
Z toho vyplýva, že Boh naozaj nezabúda. To, že sme a že existujeme, je ovocím jeho pozornosti a lásky. I keď sa nám v určitých životných okolnostiach môže zdať, že sme ponechaní slepému osudu, predsa tomu tak nie je. V liste Hebrejom nachádzame toto prehlásenie: „Bratia, nepohŕdajte výchovou Pánovou, veď všetko, čo sa s vami deje, je na vašu nápravu!“ Teda sme predmetom Božej výchovy. Niekedy možno i tvrdej, ale vedúcej ku Spáse. Niekedy sa táto Božia výchova podobá spôsobu, ako učíme plávať deti. Hodíme ich do hlbokej vody a oni to najprv prežívajú ako dokonalú zradu a opustenosť, ako snahu o ich smrť, ale predsa v určitom momente ich vlastný inštinkt a pud sebazáchovy vedú k tomu, že vedia presne, čo majú vo vode robiť. Aj zážitky zdanlivej opustenosti Bohom, aktivizujú v duši jej schopnosti, o ktorých nemala ani poňatie.
A predsa existuje určitá forma dobrovoľnej Božej zábudlivosti. Božie Slovo skrze proroka Ezechiela hovorí: „Ak sa hriešnik odvráti od svojich zlých ciest, Ja si na jeho hriechy viac nespomeniem!“ Toto je zábudlivosť Lásky, že nechce myslieť na zlo. Z tejto Božej zábudlivosti sa tešme a robme pokánie. Boh ustavične myslí na nás, sme stále predmetom jeho absolútnej Lásky a teda aj my stále na neho myslíme s láskou.
O sv. Františkovi čítame: „Kto by dokázal opísať veľkosť jeho lásky, ktorú mal ku všetkému, čo pochádza od Boha? Kto by dokázal opísať sladkosť, ktorú pociťoval, keď v tvorstve odkrýval Božiu múdrosť, moc a dobrotu? Naozaj, keď pozoroval a obdivoval tvory, prekypoval podivuhodnou a nevysloviteľnou radosťou, nech už obdivoval slnko, pozoroval mesiac alebo ho nadchla krása hviezd. Jak prostá zbožnosť, jak zbožná prostota!
I červy mal zo srdca rád, pretože predsa o Spasiteľovi čítal: „Červ som, a nie človek.“ Preto ich zdvíhal zo zeme a odnášal preč, aby ich ľudia nepošliapali. A čo mám povedať o iných malých tvoroch? Keď bolo chladno, dával ku včelínu postaviť nádobku s medom a dobré víno, aby nemuseli zomrieť zimou a hladom. Ich usilovnú prácu a vynikajúci inštinkt vychvaľoval ku sláve Božej často celý deň. Ako kedysi pozývali traja mládenci v ohnivé peci ku chvále Stvoriteľa všetky živly, tak neustával tento muž plný Ducha Božieho dobrorečiť Stvoriteľovi za všetky živly a tvory.
Ako jeho ducha utešovala nádhera kvetín, keď obdivoval ich pôvabné tvary a vdychoval ich ľúbeznú vôňu! A hneď sa jeho rozjímavému oku vynorila krása tej kvetiny, ktorá na jar vyrazila z koreňa Jesse a ktorá svojou vôňou tisíce tisícov prebudila z duchovnej smrti k novému životu. A keď niekde našiel pohromade mnoho kvetín, kázal im a povzbudzoval ich ku chvále Pána, ako by to boli rozumom obdarené bytosti. Tak pripomínal osiatym poliam i viniciam, kameňom i lesom, žblnkajúcím potôčikom aj zeleni záhrad, zemi i ohňu, vzduchu i vetru Božiu lásku a nabádal ich k radostnej poslušnosti.“