V prvom čítaní z proroka Ozeáša sme počuli Božie Slovo, ktoré je adresované Izraelu, ale zároveň aj Cirkvi a môžeme tvrdiť, že každej jednotlivej duši: „Hľa, prehovorím ju, zavediem ju na púšť a budem sa prihovárať jej srdcu. A bude poslušná, ako v dňoch svojej mladosti, ako keď vychádzala z Egypta.“ Boh sa prihovára človeku, dokonca môžeme povedať, že Boh má snahu prehovoriť človeka, aby nešiel po svojej zlej ceste. Boh sa prihovára, ako ten, ktorý miluje. Ako ten, ktorý túži po priateľstve a láske. Nieje mu jedno, či ideme ku šťastiu, alebo k nešťastiu. On veľmi dobre vie, že jedine On je naším skutočným šťastím a blaženosťou a že iné reálne šťastie pre nás neexistuje. Túži po nás, kvôli nášmu šťastiu. Milosrdné oči Boha nepozerajú na to, kto si, alebo kým si bol, ale na to, kým budeš. Sv. Augustín prehlasuje, že: „Človek je túžbou Boha, je cieľom Jeho lásky“.
Aký je Boží spôsob jednania s človekom? Boh ľudskú dušu vyvádza na púšť. Púšť hodnotíme ako nevhodné miesto pre život. V púšti nie je nič na čo by sa mohlo spoliehať naše telo a náš rozum. Púšť je miesto, kde nie je fyzický život. Môžeme povedať, že púšť je miestom smrti pre telo. Ale tá istá púšť môže človeka viesť do vnútra. Na púšti sa človek stáva vnímavý na svoje vnútro, na svoje srdce. Preto je potrebné, aby išiel na púšť, aby mohol vnímať to, čo je Božské. Pod púšťou nerozumieme len tú reálnu geografickú púšť, na ktorú sa možno nikdy v živote nedostaneme, ale pod púšťou rozumieme všetky protivenstvá, ktoré nás v konečnom dôsledku vedú k zvnútorneniu života. Uprostred bohatstva duchovný život nekvitne. Boh potrebuje priestor prázdnoty, ničoty, aby v nej mohol stvoriť nový život. Posledný úsek cesty k Bohu sa nazýva vždy – samota. (Peter Lipert)
Keď sa človek do stane na púšť do priestoru samoty a ticha, tam Boh začne prehovárať k jeho srdcu. Väčšinou reč vnímame rozumom. Náš rozum je niekedy presýtený informáciami, ale Slovo Božie je určené predovšetkým pre srdce. Ruské príslovie hovorí: „Pravda osvecuje rozum a láska zohrieva srdce.“ Jedine, keď Slovo Božie zostúpi do srdca človeka, začína meniť jeho život. Lebo vieme z každodennej skúsenosti, že človek ukladá mnoho poznatkov do hlavy, ale v konečnom dôsledku sa riadi tým, čo je v jeho srdci. Srdce rozhoduje o kvalite života. Boh chce prehovoriť k ľudskému srdcu. Dokiaľ je srdce obsadené inými povrchnými záujmami, Božie Slovo do neho neprenikne. Preto je potrebné súhlasiť s touto cestou na púšť, aby sme mohli vnímať Božie Slovo. Ktosi múdry povedal: „Človek je rečou, do ktorej treba preložiť Boha.“
To čo Boh robí s ľudskou dušou na tejto púšti názorne opisuje sv. Pavol v druhom čítaní z listu Korinťanom, keď hovorí o činnosti Ducha Svätého v človeku ako písaní „Božieho listu nie atramentom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných doskách, ale na tabuliach živých sŕdc“.
Výsledkom tohto Božieho pôsobenia v srdci človeka je poslušnosť Bohu. „Spôsobilý služobník Novej zmluvy, nie podľa písma, ale podľa Ducha.“ Vonkajší príkaz daný z vonku, teda príkaz litery, nie je schopný zmeniť vnútro človeka, to dokáže jedine Boží Duch, ktorý do nášho srdca píše Božie Slovo, aby bolo naše, aby tvorilo základ našej obnovenej prirodzenosti. Slovo Božie sa tak stáva Novým zákonom napísaným priamo do srdca človeka. Človek sa stáva poslušný Bohu, ktorý ho miluje a ktorého aj on miluje. Boh nie je studený, chladný a vypočítavý rozum, ale horúce srdce. Zmyslom večnosti je milovanie, prelievanie sŕdc. Ľudské srdce na Božom srdci. Dokiaľ sme Bohu nezasvätili a neodovzdali svoje srdce, nedali sme mu nič, lebo On je Bohom srdca.
V tom istom čítaní počujeme: „Urobím ťa svojou nevestou navždy, zasnúbim si ťa v spravodlivosti a práve, v láske a milosrdenstve. Zasnúbim si ťa vo vernosti, a tak spoznáš, že ja som Pán.“ Boh sa človeku prihovára ako zaľúbený, ako vášnivo milujúci. Vo vzťahu k Bohu je každá duša nevestou, pretože On oplodňuje. On je život a dáva život. Ak chceme nejako stručne charakterizovať kresťanstvo, treba povedať: že kresťanstvo je náboženstvom lásky. (Rupert Mayer)
V priebehu svojich dejín mohol Izrael postupne spoznať, že Boh mal iba jeden dôvod, aby sa mu zjavil, a tiež že si ho vyvolil spomedzi všetkých národov, aby patril iba jemu: svoju, zo strany človeka ničím nezaslúženú lásku. Izrael mohol tiež, vďaka svojim prorokom, pochopiť, že to bolo iba z lásky, ak ho Boh neprestal ochraňovať a odpúšťať mu jeho neveru a hriechy.
Lásku Boha voči Izraelovi možno porovnávať s láskou otca k svojmu synovi. Táto láska je silnejšia ako láska matky voči vlastným deťom. Boh miluje svoj ľud viac ako snúbenec svoju milovanú; táto láska víťazí aj nad najhoršími spreneverami, ba smeruje až k najvzácnejšiemu daru: “Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna” (Jn 3, 16).
Božia láska je “večná” (Iz 54,8): “Nech sa i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú, láska moja od teba neodstúpi” (Iz 54, 10). “Láskou odvekou som si ťa zamiloval, preto som ti zachoval priazeň” (Jer 31,3). Svätý Ján ide ešte ďalej, keď hovorí: “Boh je Láska” (1 Jn 4,8.16): Láskou je samotné Božie bytie. Keď v plnosti časov pošle svojho jediného Syna a Ducha lásky, odhalí súčasne svoje najvnútornejšie tajomstvo: On sám je vlastne večnou výmenou lásky: Otec, Syn a Duch Svätý. A nám určil, aby sme mali na nej podiel.