Dnešné evanjelium začína výzvou: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.“ V bežnom živote to nie je dobre možné, možno ešte tak v divadelnej hre: „Sluha dvoch pánov“, ale to je komédia. Sluha, v spomenutej hre, slúžil dvom pánom, ktorí si v zásadných veciach neprotirečili a ani nestáli proti sebe, ale my často chceme slúžiť Bohu i mamone, Ježišovi i diablovi a to je nebezpečné. Každý ma iný smer a odlišný cieľ.
„Nemôžete slúžiť Bohu i mamone.“ Boh síce stvoril materiálny svet, ale nie preto, aby sa stal naším bohom, aby sme sa na ňom natrvalo usadili. Svet je len prechodným miestom na ceste k Bohu. Beda človeku, ktorý to nepochopí a svet sa pre neho stane konečnou zástavkou. Naozaj, človek môže zapadnúť až po uši do blata tejto zeme. Svet hlása kult mamony, viditeľného a materiálneho bohatstva. Mnoho ľudí mu inštinktívne slúži a to nielen neveriaci, ale aj tí, ktorí idú do kostola, ale súčasne používajú praktiky a metódy tohto sveta, smerujú za hodnotami tohto sveta.
Kedy vlastne človek slúži mamone a nie Bohu? Vtedy, keď nás starosť o materiálne dobrá natoľko pohlcuje, že vytláča myšlienku na Boha. Môže ísť len o kúsok pola, pre ktoré sa súdime s vlastným bratom a budeme sa stále v myšlienkach točiť okolo tohto fliačku zeme, neschopní sústrediť sa na Boha. „Pán Ježiš na inom mieste hovorí: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce!“ To platí tu na zemi, ale táto príťažlivosť trvá aj po smrti. Len dobrovoľne chudobní vojdú do Božieho kráľovstva. Chudoba, ktorú Ježiš požaduje nielen od rehoľníkov, ale od každého kresťana, spočíva v slobode od vecí. Aby sme z lásky k Bohu opustili všetko i samých seba.
„Preto vám hovorím: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete.“ Môže sa nám zdať, že Pán Ježiš propaguje bezstarostný život ľudí žijúcich v džungli, ktorí sa ešte živia zberom plodín a šatia kožušinou ulovených zvierat. Takto to určite Pán Ježiš nemyslel. Nehovorí: „O nič sa nestarajte“ On hovorí: „Nebuďte ustarostení“ a v tom je podstatný rozdiel. Nestarať sa o nič, je proti príkazu, ktorý človek dostal už pri svojom stvorení, keď mu bolo povedané, že má obrábať a strážiť raj, že si má podmaniť zem. Sú veci na tejto zemi, ktoré môžeme a máme urobiť my. Ak na jar niekto nezaseje, nemôže očakávať úrodu v lete. Pán Ježiš nás nezbavuje starosti a zodpovednosti o náš svet, ale zbavuje nás ustarostenosti.
Ustarostenosť je starostlivosť, ktorá vôbec nepočíta s Bohom a s jeho mocou a ochotou pomôcť. Naša neveriaca ustarostenosť sa prejavuje aj v tom, že sa rodiny boja prijať dieťa a hľadajú možné i nemožné kompromisy. Keď som bol malý, často som obdivoval mojich rodičov, ktorí hoci nás bolo jedenásť, stále mali túto dôveru v Boha, ktorý sa postará. A Pán Boh nás nikdy nesklamal. Neveriaca ustarostenosť robí zo života čosi ťažké a mučivé, lebo sú určité veci, ktoré človek pri najväčšej svojej snahe a práci nemôže ovplyvniť.
Modlitba je miestom, kde môžeme svoje starosti odovzdať Bohu, odovzdať mu svoju roztržitosť, pretože práve ona v sebe nesie všetko to, čo nás morí a na čo nevládzeme. Na Boha máme uvaliť všetky svoje starosti, lebo On sa stará. Katechizmus učí: „Svedectvo písma je jednoznačné: starostlivosť Božej prozreteľnosti je konkrétna a bezprostredná: stará sa o všetko od najmenších vecí po najväčšie svetové a dejinné udalosti. Posvätné knihy zdôrazňujú úplnú Božiu zvrchovanosť nad behom udalostí: „Boh náš je na nebesiach, učinil všetko, čo chcel.“ (Ž 115,3)
Pán Ježiš požaduje synovskú odovzdanosť do prozreteľnosti nebeského Otca, ktorý sa stará o tie najnepatrnejšie potreby svojich detí: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť?” alebo „Čo budeme piť?“ alebo „Čo si oblečieme?” Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie Kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6,31-33) Ak tomu veríte, tak sa podľa toho aj chovajte.
Vidíme, že aj veriaci človek má jednu veľkú starosť, ku ktorej našu pozornosť obracia priamo Slovo Božie: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ Ale pozor! Pán Ježiš nás neoslobodzuje od starostí o viditeľný svet preto, aby sme svoju ustarostenosť preniesli na duchovný svet. Hľadať Božie Kráľovstvo neznamená, že budeme s úzkosťou sledovať svoj morálny rast, že budeme budovať svoj charakter a svoju osobnosť. Pán Ježiš nám dopredu hovorí, že bez neho nič nedokážeme. Božie kráľovstvo je Kráľovstvo Boha v nás.
Aká je spravodlivosť Božieho kráľovstva. Spravodlivosť definujeme, ako dať každému, čo mu patrí. Všetko, čo som a čo mám, patrí Bohu. V praxi to znamená, že som sa celkom odovzdal Bohu. Už vo mne nevládne moje Ego, ale všetku moc nad sebou som odovzdal Bohu. Nič si nemám privlastňovať, ale mám nechať Boha pôsobiť vo všetkom. Kráľovstvo Božie sa objavuje tam, kde sa podrobujeme Bohu a jeho Slovu. Keď podobne ako Panna Mária dovoľujem Bohu: „Nech sa mi stane podľa tvojho Slova!“ Keď sa rozhodneme poslúchnuť Boha, On sám preberá starosť o náš život. Božie Kráľovstvo sa k nám približuje v každej svätej omši. Sme vyzvaní odložiť svoj hriech a voliť Boha, prijať Ježiša v Slove i vo sviatosti. „Tým, ktorí ho prijali, dal moc, stať sa Božími deťmi!“