Dnešné čítanie zo Skutkov apoštolských nám podáva Pavlovu reč v Efeze na rozlúčku. Začína týmito slovami: „Vy viete, ako som bol s vami celý čas od prvého dňa, čo som vkročil do Ázie…“ Sv. Pavol nemal nič také, čo by musel skrývať pred svojimi duchovnými deťmi. Bol im k dispozícii, ako otec svojím milovaným deťom. Jeho život bol ako otvorená kniha a každý mohol v ňom čítať svedectvo o Ježišovi. Môže povedať o sebe: „Slúžil som Pánovi so všetkou pokorou v slzách a skúškach, ktoré na mňa doliehali“. Život apoštola je život služby. Apoštolát je predovšetkým službou Pánovi, službou Bohu. Rodí sa z poslušnosti k Božiemu Slovu a vychováva k poslušnosti Božiemu Slovu. Poslušnosť Božiemu Slovu to je pokora a zároveň láska. Pokora sa objavuje tam, kde už nerozhoduje o mojom živote moje Ego ale Božie Slovo – Kristus. Apoštolský a kresťanský život nie je zbavený sĺz a skúšok. Skúšky prichádzajú predovšetkým zo strany tých, ktorí nechcú veriť.
„Nezanedbal som oznámiť nič užitočné a učil som vás verejne i po domoch; zaprisahával som Židov aj Grékov, že sa majú obrátiť k Bohu a uveriť v nášho Pána Ježiša.“ Pavol svoju apoštolskú činnosť charakterizuje tromi činnosťami:
„nezanedbával som oznámiť nič užitočné“ – Snaží sa ukázať užitočnosť kresťanstva. Apeluje pri tom na ľudský rozum.
„učil som verejne i po domoch“ – Pavol využíva všetky možnosti na vyučovanie ľudí.
„zaprisahával som Židov aj Grékov, že sa majú obrátiť k Bohu a veriť v Pána Ježiša.“ Prísaha sa používa vo veľmi vážnych veciach, keď človek potrebuje potvrdiť svoju pravdomluvnosť. Toto zaprisahávanie sa rodí z poznania toho, že mimo Krista nie je Spása, že ľudia, ktorí svoj život neodovzdajú Bohu skrze Ježiša Krista, nebudú spasení. Ku Spáse možno prísť len skrze „obrátenie sa k Bohu“, ale Boh nemá inú tvár a iný charakter ako charakter a tvár Ježiša Krista. Obrátenie sa, to je správne naladenie a nasmerovanie sa a viera to je cesta. Svet, v ktorom žijeme, nie je správne nasmerovaný, nepozná Boha a nehľadá Boha.
„A teraz spútaný Duchom idem do Jeruzalema, hoci neviem, čo ma tam čaká. Len Duch Svätý ma vo všetkých mestách uisťuje, že ma očakávajú okovy a súženie.“ A teraz neodolateľne vedený Duchom, aj takto prekladajú tento text. Sv. Pavol je zajatec Ducha Svätého. A Duch Boží ho vedie na miesto, kam by určite z vlastnej vôle nešiel. Dopredu mu je zjavované, čo ho čaká v Jeruzaleme a v Ríme a predsa sa cíti neodolateľne k tomu vedený.
„Svoj život si však veľmi necením, len aby som dokončil svoj beh a službu, ktorú som dostal od Pána Ježiša: svedčiť o evanjeliu Božej milosti.“ Na rozdiel od sv. Pavla, my si svoj pozemský život veľmi ceníme a robíme všetko možné preto, aby sme si ho zachránili. A predsa Božie Slovo od nás žiada, aby sme svoj život nemilovali až na smrť. Pre Pavla je služba ohlasovania Evanjelia Božej milosti, dôležitejšia ako jeho pozemský život, lebo Božia milosť je lepšia ako život. Toto je láska k Bohu. Je to odpoveď na povolanie, ktoré sa mu dostalo. Cítime z neho vášnivú lásku k Bohu. A zároveň cítime a vidíme aj svoju vlažnosť v Božej službe.
„A teraz viem, že už neuvidíte moju tvár: nik z vás, medzi ktorými som chodil a ohlasoval kráľovstvo. Preto vám v dnešný deň dosvedčujem, že som čistý od krvi všetkých, lebo som neušiel bez toho, že by som vám nezvestoval Božiu vôľu celú.“ Sv. Pavol môže povedať, že je čistý od krvi všetkých tých ľudí, s ktorými sa stretol, lebo im zvestoval Božiu vôľu celú. Aj my žijeme uprostred ľudí, ktorí nepoznajú Božiu vôľu. Vyprosujme si v tomto čase prípravy na „Zoslanie Ducha Svätého“, toho istého Ducha, ktorý hýbal sv. Pavlom. Len Duch Boží nám môže dať do sŕdc pochopenie pre Boží plán Spásy a horlivosť k tomu potrebnú.
O sv. Františkovi sa píše, že po svojom obrátení: „Ihneď začal s horlivosťou a radostne kázať všetkým pokánie. Hovoril proste, ale zo srdca Bohu vrúcne oddaného, a tým uchvacoval poslucháčov. Jeho slovo bolo ako plápolajúci oheň, ktorý prenikal do hlbín srdca a ducha naplňoval obdivom. Bol úplne iný než predtým, zameraný na nebeské veci. Zdalo sa, že sa o zem vábec nezaujíma. Podivuhodným riadením začal kázať tam, kde sa ako chlapec naučil čítať a kde bol neskoršie s veľkou slávou pochovaný, takže šťastný začiatok bol korunovaný ešte šťastnejším koncom. Pri každom kázaní, skôr než zhromaždeným predložil Božie slovo, vyprosoval všetkým pokoj slovami: »Nech vám Pán dá svoj pokoj!« Tento pokoj hlásal stále s veľkou láskou a horlivosťou mužom i ženám, všetkým ľuďom, ktorých na svojich cestách stretával. A tak mnohí, ktorí predtým nenávideli pokoj a spásu, objali z milosti Božej celým srdcom pokoj, stali sa sami ľuďmi pokoja a boli horlivejší o svoju večnú spásu.”