7. Veľkonočný štvrtok – (Jn 17,20–26)

„No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ V dnešnom evanjeliu nachádzame veľmi vrúcnu modlitbu Pána Ježiša za jednotu Božieho ľudu. Keď sa lepšie zamyslíme nad slovami vo Veľkňazskej modlitbe, zistíme, čo všetko zahŕňa v sebe pojem „Jednota”. Jednota je podstatným znakom Najsvätejšej Trojice. Zvykneme hovoriť o Trojjedinom Bohu. Boh nie je len jediný ale je Trojjediný. Spoločenstvo je viac ako indivíduum. Boh je spoločenstvo Otca, Syna i Ducha Svätého. Je to spoločenstvo Pravdy, Lásky, Krásy, Spravodlivosti a Pokoja. My všetci sme pozvaní, aby sme podľa vzoru Najsvätejšej Trojice vytvorili Mnohojedinnosť, aby sme všetci boli zjednotení v láska. Preto sa nikto z nás nemôže spasiť sám, lebo všetci sme vyzvaní pracovať na spáse ostatných. Preto si máme navzájom niesť svoje bremená, lebo sme jedno telo a keď je jeden úd chorý, trpia s ním aj ostatné údy. Môžeme si overiť, že keď šliapeme po šťastí blížneho, šliapeme po vlastnom šťastí. Tak zvláštne sme stvorení. Spása je v jednote podľa vzoru Najsvätejšej jednoty v Trojici Božských Osôb.

Jednota je znakom hodnovernosti. Nič tak neubíja duše našich hľadajúcich bratov, ako to pohoršenie, že my kresťania sme vnútorne rozdelení. Rozdelenie cirkvi veľmi oslabuje jej misijnú účinnosť. Z mnohých misijných území zaznieva prosba: „Prineste nám Krista, ale neprinášajte nám vaše rozdelenie a rozštiepenosť!” Všetci sme zodpovední za jednotu cirkvi. Nemyslime si, že to len tí druhí, odlúčení bratia, alebo ľudovo povedané sektári, sú zodpovední za to, že nežijeme jednotu. Veľmi často práve naše neobrátené srdcia a tvrdé postoje vyháňajú týchto ľudí z cirkvi. Ako teda môžeme prispieť k jednote cirkvi my tu a teraz? Tak, že budeme pracovať na svojom posvätení, že sa viacej otvoríme Bohu, aby v nás všetci ľudia narážali na Lásku Božiu.

„A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa“. Jednota súvisí aj s Božou Slávou. Božou Slávou je Duch Svätý. Sláva je objektívne uznanie subjektívnych kvalít. Duch Svätý je Božím uznaním nás ľudí. Sláva je niečo, čo možno vidieť. Jednota je viditeľným znamením existujúcej Lásky. Láska sa dá najlepšie rozpoznať podľa jednoty. Láska nenachádza dôvod pre rozdelenie. Jednota je ovocím Kristovej prítomnosti v nás. My všetci sme vyzvaní, aby sme Krista prijali ako svojho Pána, aby sme jeho urobili stredom svojho životného záujmu a potom zistíme, že všetci, ktorí urobili to isté, tiahnú k tomuto zázračnému stredu, že všetci máme jeden stred a tým je Kristus.

„Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.“ Sme pozvaní byť tam, kde je Ježiš a nazerať na jeho Slávu. Tešiť sa z pohľadu na oslávenie Boha v človeku.

„Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal.“ Svet nepozná Boha a to je jeho tragédia. Nepozná ho pre svoju neúprimnosť a pre svoju hriešnosť, lebo čisté srdce vidí a pozná Boha. Apoštoli spoznali svojho Pána a v tom je ich Spása.

Na záver dnešného čítania počujeme: „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.” Zjavenie mena, to je zjavenie charakteru. Poznanie Pravdy o Bohu spôsobuje, že začíname Boha milovať. Každé poznanie Boha vedie k Láske. Pán Ježiš nás znovu upozorňuje na dôležitosť štúdia Písma Svätého, lebo to je cesta k nášmu posväteniu. Musíme najprv očistiť svoje sklony Božím Slovom a sebazaprením, aby sme sa stali dôstojným príbytkom Ducha Svätého. Duch Svätý túži mať v nás svoj chrám. Duch Svätý plodí jednotu, o ktorej sme hovorili. Jednota je vonkajším a viditeľným znakom toho, že v nás prebýva Duch Svätý.