Počuli sme ako sv. Pavol na svojich cestách narazil na skupinku učeníkov, a keď ich pozornejšie sledoval, čosi sa mu na nich nepáčilo, niečo im chýbalo. Môžeme sa len domnievať, čo asi sv. Pavla na nich zarazilo. Možno boli uzavretí, skľúčení, možno im stvrdli srdcia pod veľkou askézou, ktorej sa podrobovali, a ktorou si chceli podrobiť svoju skazenú ľudskú prirodzenosť. Niečo tu nebolo v poriadku. Sv. Pavlovi bolo hneď jasné o čo ide. Jeho otázka mieri do podstaty problému: „Prijali ste aj Ducha Svätého, keď ste uverili?“ V živote týchto učeníkov chýbala skúsenosť s Duchom Svätým. Vystupovali síce ako veriaci v Krista, ale predsa tu niečo nesedelo. Tak veľký a viditeľný je rozdiel medzi duchovným životom kresťana, keď sa snaží žiť len z čiste ľudskej sily a životom kresťana, ktorý je nesený mocou Ducha. Pravdy viery môžu byť tie isté, a predsa prežívanie viery nie je také isté.
Učeníci z Efezu sa priznávajú: „Ani sme nepočuli, že je Duch Svätý.“ My sme to síce počuli, učili sme sa o ňom na hodinách náboženstva, ale nejako sa nám vytratil zmysel jeho príchodu a skúsenosť s ním. Nikto nám nevydal o ňom svedectvo. Kto je teda Duch Svätý a akú úlohu hrá v našej Spáse? Vieme, že Ježiš je náš Spasiteľ. On však žil pred dvetisícimi rokmi a my sa právom môžeme pýtať: Ako sa prejavuje vo svete a v nás Spása, ktorú uskutočnil. Veď naďalej žijeme v skazenom svete, vo svojej hriešnej prirodzenosti a Boh od nás požaduje, aby sme boli svätí. Pán Ježiš spásu uskutočnil, ale táto stále zostáva akosi mimo nás, nanajvýš o nej vieme, ale ňou nežijeme a ju neprežívame.
Aby sme lepšie pochopili situáciu efezských učeníkov a zároveň aj svoju vlastnú, pozrime sa do Písma Svätého. Ježiš zomrel za nás na kríži. Na sviatok Dožinkov, 50 dní po Veľkej noci, keď sa oslavovala prvá úroda, objavuje sa aj prvá úroda Ježišovho kríža. Na apoštolov zostupuje Duch Svätý. V tej chvíli sa život apoštolov radikálne mení. Začínajú prežívať svoje náboženstvo ako radostnú skúsenosť osobnej spásy.
Viera efezských učeníkov nebola zlá, ale bola akoby nedoplnená. Ostala pri Jánovom krste pokánia. Sv. Pavol ich pozitívnu skúsenosť s Jánovým krstom nebagatelizuje, ale na ňu nadväzuje: „Ján krstil krstom pokánia a hovoril ľudu, aby verili v toho, ktorý prišiel po ňom, to jest v Ježiša.“ Ján vedie k Ježišovi. „Keď to počuli, dali sa pokrstiť v Mene Pána Ježiša.“ Praktický sa s týmto problémom stretávame, keď sa niekto odvráti od svojho bezbožného života ku Kristovi, ale nestane sa to na pôde katolíckej cirkvi, ale v nejakom inom kresťanskom spoločenstve. Tento jeho krok musíme hodnotiť pozitívne a tešiť sa z neho. Môžeme mu postupne vysvetliť, v čom sme bohatší a čo mu môžeme viac ponúknuť. Napríklad sviatostný život, Liturgické modlitby a celé bohatstvo Tradície a Teológie. Dnešné čítanie nám odhaľuje, že nie je jedno, akým krstom sme pokrstení. Nie je jedno, či sa jedná o krst pokánia alebo o sviatostný krst v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
„Keď to počuli, dali sa pokrstiť v mene Pána Ježiša a zostúpil na nich Duch Svätý.“ Duch Svätý vkladá Slovo Božie priamo do nášho srdca a my začíname žiť Slovom Božím. Duch Svätý obnovuje v nás väzby lásky voči Bohu. Duch Svätý uzdravuje naše vzťahy k Bohu i ľuďom. Hriech je zvrátený vzťah k Bohu, k stvoreniu, k sebe i k veciam. Duch Svätý nás vovádza do Živého a Osobného Vzťahu Boha Otca ku svojmu milovanému Synovi. Túžme po ňom a On príde. Jedine správnou túžbou, túžbou po Dobre, môžeme „stiahnuť“ Boha do svojho srdca.