Včera sme počúvali rozlúčkovú reč sv. Pavla v Efeze, dnes budeme pokračovať v uvažovaní nad ňou: „Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou.“ Kresťanskí pastieri majú bdieť predovšetkým nad sebou samými, aby mali pravú vieru, pevnú nádej a dokonalú lásku. A takto bdejú aj nad ostatnými, lebo ich činnosť vyplýva z ich viery.
Duch Svätý ich ustanovil za biskupov. Nieje to výsledok ľubovolnej ľudskej voľby, aj keď sa nám to tak môže zdať. Boli vyvolení k tomu, aby pásli Božiu Cirkev, teda aby správne viedli Boží ľud, ktorý Kristus draho vykúpil. Cena každej duše je cenou Kristovej krvi. Za každého Ježiš platil svojou krvou. Keď Boh vydal svojho Syna za naše hriechy, zjavuje tým, že Jeho plán s nami je plánom dobrotivej lásky, ktorá predchádza akúkoľvek zásluhu z našej strany: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy” (1 Jn 4,10). „Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici” (Rim 5,8). Táto láska nikoho nevylučuje, ako to Ježiš pripomenul v závere podobenstva o stratenej ovečke: „Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých” (Mt 18,14). Hovorí, že „položí svoj život ako výkupné za mnohých.” (Mt 20,28) Cirkev učí, že Kristus umrel za všetkých ľudí bez výnimky: „Nie je, nebol a ani nebude, čo len jediný človek, za ktorého by Kristus nebol trpel”. (Koncil v Quiercy roku 855)
„Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo. Ba aj z vás samých povstanú muži, čo budú prevrátene hovoriť aby strhli učeníkov za sebou.“ Ako poznáme pravého pastiera od nepravého. Pravý pastier chce viesť ovce ku Kristovi kvôli ich spáse. Preto hľadá a načrtáva cestu. Napomína aj keď tým stráca popularitu. Sv. Pavol môže povedať: „Preto bdejte a pamätajte, že som tri roky vo dne v noci neprestával so slzami napomínať každého z vás.“ Nechce sa páčiť ľuďom ale Bohu. Nehľadá svetskú slávu ani obľúbenosť ale Pravdu. Nehľadá bohatstvo a nechce žiť na úkor druhých. Sv. Pavol môže vydať krásne svedectvo: „Netúžil som po ničom striebre ani zlate ani odeve. Sami viete, že tieto ruky vyslúžili všetko, čo som potreboval ja a títo tu so mnou. Vo všetkom som vám ukázal, že treba takto pracovať a ujímať sa slabých a pamätať na slová Pána Ježiša; lebo on povedal: „Blaženejšie je dávať, ako prijímať.“
Nepraví pastieri, ktorých Pavol nazýva draví vlci, idú vyslovené po ovciach. Nejde im o úžitok oviec, ale o úžitok z oviec. Mať materiálny zisk. Almužna, na ktorú sme aj my ako Menší bratia odkázaní, nieje Františkovým ideálom. Aj Menší bratia sa majú prednostne živiť vlastnými rukami a usilovať sa o slobodu od ľudského ovplyvňovania, ktorú niekedy práve odkázanosť na dar ohrozuje. Na almužnu majú bratia právo, keď nedostanú odmenu za prácu. V minulosti, keď sme nemohli byť zamestnaní ako kňazi, pracovali sme na plný úväzok v rôznych civilných zamestnaniach. Aj dnes je to práca na plný úväzok, aj keď to možno nieje navonok vidieť, lebo sa týka viac duševnej oblasti a pastorácie.
„A teraz vás odporúčam Bohu a slovu jeho milosti: ono má moc budovať a dať dedičstvo medzi všetkými posvätenými.“ Sv. Pavol zveruje svoje ovečky Bohu a to modlitbou, ktorá závisí od neho samého, ale zároveň ich zveruje aj slovu jeho milosti. Takto nazýva Písmo Sväté a toto si môžu veriaci vyslúžiť aj sami tak často ako len chcú. Božie Slovo je Slovo jeho milosti. Vždy keď ho čítame a keď sa k nemu vôľou prikláňame, prenikáme do ovzdušia Božej milosti, ktorá je zárukou nášho duchovného rastu a to nás uschopňuje k prevzatiu dedičstva medzi všetkými posvätenými. Takto môžeme sami pracovať na budovaní svojej duše.
„Keď to povedal, kľakol si a modlil sa s nimi všetkými. Všetci sa dali do veľkého plaču, vešali sa Pavlovi okolo krku a bozkávali ho. Najviac ich bolelo jeho slovo, že už neuvidia jeho tvár. A vyprevadili ho na loď.“ Sv. Pavol sa pokľačiačky modlil spolu s ostatnými. Posledné momenty Pavlovej rozlúčky tvorila: Spoločná modlitba, veľký plač, objímanie a bozkávanie. Ak žijeme v Duchu Svätom, tak aj všetky prejavy ľudskej lásky sú oslobodzované z moci egoizmu a vášne. Oni sa milovali v Ježišovi a kvôli Ježišovi. V nich bola taká sila Ježišovho života, že sa jeden druhého nemusel báť ako možnej príležitosti k hriechu. Dokiaľ je v nás silný hriech, radšej to neskúšajme, ale keď zosilnie Kristova milosť, potom sa nebudeme musieť jeden druhého báť. Dokiaľ ego vládne na tróne nášho srdca, sme ako čierna diera, ktorá pohltí a zničí všetko, čo sa k nej priblíži, ale keď začne vládnuť Kristus a jeho moc v nás zosilnie, tak sa začíname podobať Slnku, ktoré vyžaruje životodárne teplo.
Sv. Pavla vyprevádzali ako svojho otca. On ich naozaj duchovne splodil svojím ohlasovaním a oni si ho teda naozaj tak uctili ako svojho otca, lebo Pavol im dal viac ako prirodzený život. Naučil ich žiť v priateľstve s Bohom, v ovzduší Božej milosti a Božia milosť je predsa lepšia ako život.