7. Veľkonočná nedeľa „C“ – (Jn 17,20–26)

V dnešnom evanjeliu sme svedkami modlitby Pána Ježiša za jeho učeníkov a teda aj za nás. Táto modlitba sa týka všetkých nás, ktorí sme sa zišli tu v kostole, aby sme počúvali Božie Slovo. Má sa stať vzorom aj našej osobnej modlitby. Pán Ježiš vyslovene hovorí: „neprosím len za nich, ale aj za tých, čo pre ich slovo uveria vo mňa.“ A to sme predsa my všetci. V centre Ježišovej modlitby stojíme my všetci. Ježiš sa v Duchu modlí za nás i za tých, ktorí skrze naše hlásanie uveria v neho. Avšak zmysel Ježišovej modlitby za nás je: „aby všetci boli jedno, ako si ty Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni v nás boli jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“

Jednota cirkvi je najväčším znamením vierohodnosti. Jednota je požiadavkou lásky. Nejednotný svet nemôže zjavovať Boha lásku. Vidíme, že svet okolo nás, svet politiky, svet ekonomiky, svet morálky a mohli by sme pokračovať ďalej, trpí katastrofálnou nejednotou. Niečím, čo sa už na počiatku ľudstva prejavilo napr. pri stavbe babylonskej veže. Ako keby každý hovoril inou rečou. Jednoducho si nerozumieme a vôbec si nedôverujeme. Prameňom jednoty je jednota Boha. Otec a Syn sú v Duchu Svätom Absolútnou Jednotou. Pán Ježiš sa modlí: „aby všetci boli jedno, ako si ty Otče vo mne a ja v tebe.“

Dnes nám svet neverí hlavne preto, že nie sme jedno. Keď chceme druhých priviesť ku Kristovi, musíme najprv spolupracovať s Ním na obnove vnútornej jednoty svojej vlastnej duše. Aby stále viac a plnšie bolo prítomné Božie Slovo, skrze dar Ducha Svätého. Nájsť svoje vlastné vnútro. Toto je úloha číslo jedna. Neuspokojovať sa len s čiste vonkajším životom. Hľadať svoje vnútorné bytie, svoju vlastnú totožnosť. Naše vnútro je úplne zajedno so Slovom Božím. Človek si to uvedomí vtedy, keď sa dostane do konfliktu s vlastným svedomím. Ako veľmi naše svedomie svedčí o Pravdivosti Božieho Slova. Ako my všetci cítime, že Božie Slovo je podstatou našej bytosti, že Božím Slovom sme boli stvorení a pre Božie Slovo sme boli stvorení. A predsa vidíme určitú jednotu, ktorú Kristus napriek naši roztrieštenosti v nás a medzi nami vytvára, keď sa pozrieme na svet a ľudí, ktorí nie sú zasiahnutí Kristom. Stačí sa pozrieť na arabský svet, kde je násilie a teror na dennom poriadku, kde neexistuje odpustenie a zmierenie. Podobne je to v Indii.

Ježiš pokračuje:„A ja som im dal slávu, ktorú si mi dal, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne: aby boli dokonale zjednotení, aby svet poznal, že si ma ty poslal a že si ich miloval, ako si miloval mňa.“ Zmysel cirkvi je priviesť všetkých k Jednote. Obnova prvotnej Veľkej jednoty. Návrat do Veľkej jednoty Boha. Predmetom Ježišovej modlitby je jednota a sláva. Svet Božej jednoty vyžaruje Slávu Božiu. Náš rozbitý svet nehlása Božiu Slávu. Kresťan, ktorý skutočne žije Božie Slovo, je nositeľom Slávy. Ľudia túžia po sláve. Túžba po sláve je vlastne túžba po uznaní. O čo úžasnejšie je uznanie od Boha. Ak Otec poznáva v nás svoje Slovo, prihlási sa k nám, ako ku svojim deťom.

Ide o Božie uznanie. Čo máme zo svojho života, ak sa mu nakoniec nedostane uznanie od Stvoriteľa. Možno si to už ani neuvedomujeme, čo nám tak strašne chýba. Po čom všetci podvedome túžime a o čo sa usilujeme? Túžime po uznaní, túžime po Sláve. Chceme , aby nás niekto uznal, aby nás mal rád. Často ani vlastný otec a matka nie sú schopní sprostredkovať svojím deťom tento úžasný pocit a toto úžasné vedomie, že sú milované a chcené. O čo reálnejšia je potreba tohto uznania od nášho Stvoriteľa. Je to hriech, ktorý nás navzájom rozdeľuje a je to hriech, ktorý nás oberá o Božiu Slávu a Božie uznanie. Boh nemôže uznať hriech a ani človeka, ktorý dobrovoľne hreší.

Úmysel, aký ma Ježiš s nami je vyjadrený v ďalšom texte: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby uzreli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval ešte pred stvorením sveta.“ Ježiš je milovaný Otcom ešte pred stvorením sveta. Skrze neho a pre neho bolo všetko stvorené. Ježiš patrí do Nestvorenej Skutočnosti. Náš cieľ je to miesto, v ktorom je Kristus. Náruč Otcova.

Záver Ježišovej modlitby: „Spravodlivý Otče, svet ťa nepoznal, no ja som ťa poznal a oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje Meno a ešte ohlásim, aby v nich bola láska, ktorou ma miluješ, a aby som bol ja v nich.“ Boh je spravodlivý. V ňom nie je nič, čo by sme mohli hodnotiť ako nespravodlivosť. Treba si to dobre uvedomiť, lebo náš boh, teda boh našich pomýlených predstav, je často malicherný, malichernejší ako my ľudia. Ale to nie je skutočný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista. Veľmi často nepoznáme Boha, lebo nečítame Písmo. Ježiš celým svojím životom a bytím zjavuje Otca. Pravé poznanie Boha a jeho podstaty vedie k schopnosti skutočne milovať. Ohlasovanie Božieho mena ústi do Lásky.

Ježiš hovorí: „Ohlásil som im tvoje Meno a ešte ohlásim, aby v nich bola láska, ktorou ma miluješ.“ Láska, ktorou Otec miluje Syna je Duch Svätý. Ale Duch Svätý spôsobuje, že začína v nás žiť Kristus, že začíname žiť Božím Slovom. Duch Svätý umiestňuje Božie Slovo znovu do stredu našich bytosti a vytvára v nás jednotu. Ak sme vnútorne zjednotení sami v sebe, šírime jednotu aj okolo seba. Len vtedy sme skutočne tvorcami jednoty, ak základom našej bytosti je Božie Slovo a Boží Duch.

Videli sme, že Kristus sa za všetky tieto úžasne skutočnosti modlí a tým dokazuje, že modlitbou môžeme od Boha vyprosiť veľké veci. Teda vypočujme si ešte niekoľko výrokov o modlitbe: Evagrius Ponticus: „Nebolo nám prikázané stále pracovať, bdieť a postiť sa: naproti tomu stála modlitba je pre nás zákonom.“ Sv. Ján Zlatoústy: „Modliť sa často a horlivo je možné i na tržnici alebo behom prechádzky o samote. Je to možné i vo vašom obchode, či už kupujete alebo predávate, alebo tiež pri vašom varení. Nie je nič tak cenné ako modlitba: ona totiž robí možným to, čo je nemožné, ľahkým, čo je ťažké. Nie je možné, aby upadol do hriechu človek, ktorý sa modlí.“ A sv. Alfonz z Liguori: „Kto sa modlí, iste sa spasí: kto sa nemodlí iste sa zahubí.“ A na záver slová Origena: „Neustále sa modlí ten, kto svoju modlitbu spája so skutkami a skutky s modlitbou. Len tak môžeme pokladať zásadu ustavičnej modlitby za uskutočniteľnú.”