V dnešnom evanjeliu sme počuli takéto silné výpovede o hriechu: „Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju…. Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju: A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň nezhasína.“ Je hriech naozaj takým strašným zlom, že telesné zmrzačenie pri ňom nič neznamená. Čo to je vlastné hriech? Pozrime sa, čo nám o tom povie Písmo sv. a Katechizmus.
V knihe Genezis je opísaná skutočnosť prvého hriechu takto: „Vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu aby ho obrábal a strážil. A Pán, Boh, prikázal človekovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“ (Gn 2,15-17) Písmo sväté v tejto stati hovorí menovite ešte o jednom strome, o strome Života. Židia zvykli takto označovať valčeky, na ktorých bol namotaný zvitok Tóry, Božieho Zákona. Strom života nám teda predstavuje Tóru, Boží zákon, cestu poslušnosti a zároveň cestu Spásy. Človek bol stvorený v stave cesty, ako bytosť na ceste k dokonalosti. Bol mu daný návod k dosiahnutiu plného Života. Keby človek poslúchol hlas svojho Stvoriteľa, jeho radosť a pokoj by nemali konca. Človek si však zvolil cestu svojvôle. Rozhodol sa žiť pre seba a podľa seba a tým pádom bez božej pomoci, len čiste z vlastných ľudských síl. Stratil Božie priateľstvo. Nestratil však Božiu lásku.
Rímsky katechizmus nás poučuje: „Boh stvoril človeka ku svojmu obrazu a zahrnul ho svojím priateľstvom. Človek ako oduševnelý tvor, však nemôže žiť toto priateľstvo ináč, než, že sa slobodne podriadi Bohu. „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje!“ prehlasuje Ježiš. Toto je zmysel zákazu, ktorý človek dostal, aby nejedol zo stromu poznania dobrého a zlého, „pretože v deň, keď by si z neho jedol, zomrieš!“ (Gn 2,17). Strom poznania dobrého a zlého symbolicky pripomína neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor musí v záujme sebazachovania uznávať a rešpektovať. Človek závisí na Stvoriteľovi, je podriadený zákonom stvorenia a mravným normám, ktorými je riadené užívanie slobody. Človek, keď ho pokúšal diabol, nechal vo svojom srdci umrieť dôveru voči svojmu Stvoriteľovi a zneužijúc svoju slobodu, neposlúchol Božie prikázanie. V tomto spočíva prvý hriech človeka. Odvtedy je každý hriech neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery v jeho dobrotu.
Tým hriechom dal človek prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohrdol Bohom: zvolil sám seba proti Bohu, v rozpore s tým, čo vyžaduje jeho stav stvoreného tvora, a teda aj jeho vlastné dobro. „Človek bol stvorený v stave svätosti a určený k tomu, aby bol Bohom úplne „zbožštený“ v sláve. Zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, avšak „bez Boha a pred Bohom, nie podľa Boha“.“ (Sv. Maxím Vyznávač). Hriech nebol v jeho túžbe „byť ako Boh“, ale v tom, že to chcel dosiahnuť magickým úkonom – jedením zo stromu poznania a nie postupným dozrievaním v poslušnosti Božiemu zákonu. Sv. Bazil hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z raja vyhnaní. Budeme sa postiť, aby sme sa mohli do raja vrátiť.“ Pôst sa nám tu javí, ako múdre sebaobmedzenie v záujme sebazachovania. Toto je skutočný zmysel zákazu jedenia zo stromu poznania.
Prví človek bol stvorený s posväcujúcou milosťou, bol teda vybavený vnútorným, nadprirodzeným nadaním, ktoré človeka pred Bohom ospravedlňuje a činí ho účastným Božskej prirodzenosti a zameriava ho k nazeraniu Boha a k láske, ktorá z toho nazerania vyplýva. Človek ako taký, je stvorený pre večný život v bezprostrednom vlastnení Boha. Nikdy u človeka neexistoval „stav púhej prirodzenosti“. Preto sú celé dejiny ľudstva od počiatku dejinami zápasu medzi prijatím a odmietnutím tohto nadprirodzeného Božieho plánu s človekom, a to natoľko, že sa tejto otázke nemožno nijako vyhnúť. Boh vyžaduje od človeka ešte dnes, čo človek stratil v Adamovi.
Každé pochopenie človeka, ktorým sa on sám chce uzavrieť do púhej ľudskosti, každé len filozofické sebapochopenie človeka sa prehrešuje proti konkrétnemu prvotnému určeniu človeka Bohom. Človek preto správne chápe svoje prirodzené bytie len vtedy, keď ho chápe ako otvorené pre disponovanie Božie, ktoré presahuje toto bytie; pre disponovanie, ktoré nie je len dodatočnou náhodilou „modifikáciou“ v rámci tohto bytia, ale je pre človeka rozhodujúce, pretože v ňom spočíva Spása. Ak teda zameranie človeka na bezprostredné vlastnenie Boha patrí k prvotnému usporiadaniu človeka a zostáva i po páde Adamovom, musí toto zameranie pochádzať od Boha s ohľadom na Bohočloveka, musí byť milosťou Ježiša Krista. Rád Adamov musel už byť rádom Ježiša Krista, ktorý ho ako Ukrižovaný znovu obnovil.
Písmo ukazuje dramatické následky tejto prvej neposlušnosti. Adam a Eva okamžite strácajú milosť prvotnej svätosti (milosť Kristovu). V ich srdciach už nie je miesto pre Božie Slovo a nie sú už vedení Duchom Svätým. Začínajú mať strach z Boha. Poviem to jednoduchšie: Človek stratil svoju pôvodnú úroveň, ktorá bola úrovňou Bohočloveka. Stratili sme Božský rozmer svojich životov a odvtedy sa rodíme na tento svet čiste živočíšne, ako nejaké inteligentnejšie zvieratá. Súlad, v ktorom žili prví ľudia vďaka priateľstvu s Bohom, je zničený. Vláda duchovných schopností duše nad telom je podlomená, spojenie muža a ženy je podrobené napätiam, ich vzťahy budú poznamenané žiadostivosťou a sklonom k panovaniu jedného nad druhým. Súlad s tvorstvom je rozbitý, viditeľné stvorenie sa človeku odcudzilo a stalo sa mu nepriateľom. Vinou človeka je stvorenie „podrobené ničotnosti“ (Rim 8,20). Do ľudských dejín vstupuje smrť.
Sv. Pavol nás poučuje: „…veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“ (Rim 3,23) alebo „všetci sú pod hriechom“ (Rim 3,9). A nakoľko platí toto Pavlovo tvrdenie, človek sám od seba nedokáže vypovedať, čo je to hriech a to proste preto, že je sám v hriechu a je teda voči nemu zaujatý a nutne chce ostrie hriechu a definíciu zmierniť. Kierkegaard hovorí: „Náš zahmlený pojem hriechu je súčasťou nášho hriešneho bytia.“
Hriech je previnenie proti rozumu, pravde a proti svojmu svedomiu: je to priestupok proti pravej láske k Bohu a blížnemu. Hriech zraňuje ľudskú prirodzenosť a vážne narušuje ľudskú solidaritu. Bol definovaný ako „slovo, skutok alebo túžba proti večnému zákonu“ (zrov. KKC 1849) Hriech je teda „sebe-láskou až po opovrhnutie Bohom.“ Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti („…stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ Flp 2,8), ktorá uskutočnila spásu. (zrov. KKC 1850) Hriech naozaj nie je maličkosťou, ktorú by sme si mohli dovoliť. Hriech ohrozuje naše večné určenie a to „byť Božím obrazom“, zjavením Boha – Lásky v tomto svete skrze človeka. Boh sa chce zjaviť skrze každého človeka. A to dokážeme len vtedy, keď budeme žiť svoje bohočlovečenstvo skrze prijatie Krista. Hriech likviduje Božiu Slávu a Uznanie v človeku.