„Bratia moji, vy hovoríte: „Dnes alebo zajtra pôjdeme do toho alebo toho mesta, pobudneme tam rok a budeme kupčiť a zarábať,“ – vy predsa neviete, čo bude zajtra s vaším životom! Veď ste ako para, ktorá sa na chvíľu ukáže a potom zmizne.“ Táto myšlienka sa nás až bolestne dotýka. Koľkí kresťania žijú vo falošnej istote, že „Pán Ježiš dnes určite nepríde“. Väčšinu roku žijú v ťažkých hriechoch a spoliehajú sa na veľkonočnú, po prípade vianočnú spoveď. Myslia si, že medzitým môžu žiť v ťažkých hriechoch, v myšlienkach i srdcom ďaleko od Pána. Pritom Ježiš jasne hovorí, že príde ako zlodej v noci, bez ohlásenia. Kto ho naozaj miluje a túži po ňom, bude z tohto „zlodejského“ prepadu príjemne prekvapený, ale kto ho nemiluje, ten bude škarede zaskočený Božím Prepadom. Apoštol hovorí, že sme ako para nad hrncom, ktorá sa na chvíľu ukáže a potom sa bez nejakého hrmotu stratí.
Je zaujímavé, že mnohé židovské zvyky vedú človeka k tomu, aby bedlivo čakal. Celý týždeň je očakávaním Šabatu a každý Šabat je očakávaním príchodu Mesiáša. Židia veľmi intenzívne prežívajú každý Šabat s túžbou po príchode Mesiáša. Na záver Šabatu sa utešujú tým, že keď Mesiáš neprišiel, možno príde na ďalší Šabat.
K podobnému očakávaniu vedú aj židovské svadobné zvyky. Neviem ako je to dnes, ale v dobe Pána Ježiša to tak bolo. Pytač prichádzal bez ohlásenia. Dievča a ani jej rodičia nevedeli, kto a kedy príde. Možno je v tom kus múdrosti, lebo pravda o človeku sa ukáže až vtedy, keď ho niečo zaskočí. Pytač takto zistil veci, ktoré by mu naša dobre pripravená rodina, nikdy neprezradila. Keď sa zasnúbili, snúbenec znovu odchádzal stavať dom a zasa nevesta nevedela kedy pre ňu príde. V tom čase mala povinnosť denne sa kúpať, študovať manželskú zmluvu a vo dne i v noci udržovať oheň v kahanci, ktorý musel ustavične horieť v okne jej izby. A toto jej očakávanie mohlo trvať aj celý rok. Ženích znovu prichádzal neohlásený a beda snúbenici, keby zistil, že oheň v jej kahanci nehorí, alebo, že nie je pripravená ísť na svadbu. To všetko sa považovalo za zradu lásky a zásnuby sa rušili, svadba sa nekonala.
Náš Boh sa nezjavuje prednostne ako sudca sveta, ale ako Ženích ľudstva. A to Ženích hľadajúci vernosť a lásku. A sami viete, čo dokáže ohrdnutá Láska. On si nás stvoril pre Lásku, pre milovanie, aby sme zakúšali nesmiernu sladkosť jeho premieňajúcej Lásky, aby sme mali účasť na jeho bytí, ktorým je láska.
Moderná fyzika prichádza k záveru, že materiálny svet leží v silovom poli Stvoriteľského Vedomia, že v tomto úžasnom Stvoriteľskom Vedomí, môžu a pravdepodobne aj existujú, paralelné vesmíry, ktoré nie sú spolu nijako prepojené. Božia pozornosť tvorí a udržuje svet. Boží pohľad je tak sústredený na všetko, čo stvoril, že ani vlas na našej hlave nepadne bez jeho vedomia. Náš svet sa podobá televíznemu prijímaču, kde sa môžeme zrazu prepnúť alebo preladiť z jedného programu do druhého. Aj my a náš život, sa môžeme zrazu ocitnúť v úplne inom Božom programe.
Sv. Jakub nás poučuje, že je múdrejšie počítať s Bohom a jeho zásahom do nášho života. Hovorí: „Namiesto toho by ste mali hovoriť: „Ak Pán bude chcieť, budeme žiť a urobíme toto alebo ono.“ Ale vy sa teraz chválite vo svojej pýche: a každá takáto chvála je zlá.“ Sme si istý svojou silou a zdravím, svojou vitalitou a neuvedomujeme si, že toto všetko je dar jeho dobroty, na ktorý mám odpovedať láskou a vďačnosťou.
Zaujímavé je aj posledné tvrdenie sv. Jakuba: „Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech.“ Obyčajne sa spovedáme z evidentne zlých skutkov, ale zabúdame, že Boh od nás očakáva tvorivú dobrotu. To najzákladnejšie dobro, ktoré môžeme a dokážeme urobiť je: „Prijať Ježiša!“ Vždy byť pripravený na jeho príchod a s túžbou ho očakávať. Sv. Karol Boromejský tvrdí, že kresťan má byť vždy pripravený na dve veci a to na smrť a na sv. prijímanie. V obidvoch ide presne o to isté: „O príchod Pána“ a „ o našu vernosť a lásku.“ Práve časté sv. prijímanie nás učí tomuto správnemu postoju čakania na Ženícha. V každom svätom prijímaní sa učíme voliť si dobro a zavrhovať hriech.