4. Veľkonočný pondelok – (Sk 11,1-18)
Minulý týždeň sme ukončili naše katechézy tvrdením, že musíme urobiť závery z našej viery. Teda ak veríme vo vykúpenie a spásu vykonanú Kristom, ak veríme v odpustenie hriechov ako v objektívnu skutočnosť existujúcu od chvíle Spasiteľovej smrti ne kríži skrze vieru a ľútosť môžeme túto skutočnosť aktualizovať na svoj život. Vtedy to, čo Boh skrze Krista urobil pre nás objektívne, stáva sa pre nás subjektívnym, stáva sa to naším osobným vlastníctvom. Pretože Boh, ktorý nás stvoril bez nás, chce aby sme sa slobodne rozhodli pre spásu. Ako hovorí prorok Iz 45,22: „Obráťte sa ku mne a dôjdete spásy, všetky končiny zeme.“ Akoby nás Boh prosil: „Dajte sa spasiť”.
Sv. Augustín vyjadruje tento zákon približne takto: „Ten, ktorý ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba”. Boh chce, aby sme ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou, vošli do skutočnosti spásy, aby sme vedome a dobrovoľne prijali to, čo nám On ponúka. Môžeme to urobiť v každej chvíli. Boh totiž nikdy neodvoláva svoje Slovo. Preto teológia sviatostí potvrdzuje to, že sviatosti pôsobia „ex opera operato” to znamená, že nepôsobia mocou ľudskej zásluhy a ľudského úsilia zo strany vysľuhovateľa, ale mocou samého spasiteľného diela Kristovho, ktoré sa aktualizuje práve vo sviatosti. Od nás Boh očakáva vedomý a slobodný čin viery. Toto Božie očakávanie môžeme splniť vďaka Duchu Svätému, ktorý pôsobí v nás, skrze našu osobu i našu slobodnú vôľu.
Vidíme teda, že základom kresťanského života je viera. A môžeme povedať, že je to viera, ktorá si je istá tým, čomu verí. Takáto viera je Božím darom, ktorý si môžeme v modlitbe vyprosiť. Ak sa o takúto vieru oprieme, staneme sa slobodnými od pocitov, a tak sa nám podarí uniknúť rôznym krízam, ktoré pochádzajú práve z nášho citového života. Svoj duchovný život začneme budovať na istote Božieho slova.
V tejto súvislosti treba ešte krátko rozdiskutovať problém vyvolávajúci spory katolíckej Cirkvi a niektorých protestantských Cirkví, zvlášť problém istoty spasenia. Napr. dnešné čítanie zo Skutkov apoštolských nám hovorí: „Pošli do Jope a zavolaj Šimona, prímením Peter. On ti zvestuje slová, v ktorých nájdeš spásu ty a celý tvoj dom.” Vidíme, že už v tomto čítaní sa hovorí o spáse ako istom fakte, ktorý závisí od prijatia slov do svojho života. Príčinou sporu je nepresné rozlišovanie pojmov: istoty viery, istoty spásy a milosti vytrvania do konca.
Teda, ak stojíme pred Bohom a jeho Slovom a sme povolaní k viere, tak našou odpoveďou môže byť iba viera, ktorá si je istá. V tomto zmysle vlastne hovoríme o istote viery. Napr. Ak sa v Písme svätom stretávame s prísľubom spásy: „Kto verí vo mňa, nezomrie naveky. Veríš tomu?” (Jn 11,25-26), čože máme vtedy odpovedať? Samozrejme, možná je len jedna správna odpoveď: Verím! Či si si istý svojou vierou? Nemôžem inakšie odpovedať ako: Som si istý. Či si si istý spásou? V tejto súvislosti – samozrejme. Teda, aby som to správne formuloval: „Ak kráčam cestou, ktorou je Kristus, určite budem spasený”.
Iným problémom je tzv. milosť vytrvalosti do konca. Pán Ježiš hovorí: „Len ten, kto vytrvá do konca, bude spasený”. Tento problém je vlastne zdrojom sporu medzi katolíkmi a protestantmi. Spása v Božom svete je skutočnosťou, ja ju však musím v sebe uskutočňovať v tomto čase a v priestore svojho života. Musím v tom vytrvať až do ukončenia svojho pozemského života.
Niečo iného je istota viery a niečo iné istota vytrvania v milosti do konca. Viera, ktorá si nie je istá, nieje žiadnou vierou. Istota je nerozlučne spojená s vierou. Pochybnosť vo viere je hriechom, tak učí Cirkev. Katolícka Cirkev odmieta však stanovisko istoty vytrvania v milosti do konca. Písmo sväté predsa tiež pozná také prípady, že niekto vstúpil na cestu viery, ale na nej nevytrval.
Zopakujme ešte ráz, našou odpoveďou na Slovo Božie adresované nám, musí byť pevná, neochvejná viera, takáto viera dáva životnú radosť, vedomie oslobodenia, dáva elán a uschopňuje k svedectvu. Svedectvo človeka neistého a nepevného nie je žiadnym svedectvom. Preto tiež mnoho kresťanov nevydáva svedectvo, lebo nie sú pevní vo svojom presvedčení. A predsa je to veľké želanie Pána Ježiša, aby sme o ňom vydávali svedectvo. Chápeme teraz, že problém istoty viery je podstatným problémom evanjelizácie. Len vtedy budem môcť ísť k ľuďom naozaj s radostnou správou a nie a neovereným predpokladom.
Na záver ešte jeden výrok sv. Františka, ktorý nám pomôže pochopiť, ako to je zo Spásou a nami:
„Preto sa svätec snažil žiť radostne a zachovával si pomazanie ducha i olej radosti. Bedlivo sa vystríhal skľúčenosti, ako by to bolo najväčšie zlo. Akonáhle spozoroval, že vstupuje do jeho duše, rýchlo sa ponoril do modlitby. Hovoril totiž: „Božieho služobníka môžu niektoré veci zmiasť, ale vtedy sa má rýchlo ponoriť do modlitby a pred Najvyšším Otcom zotrvávať tak dlho, až sa mu zasa vráti radosť zo Spásy. Ak zotrvá v zádumčivosti, ťažkomyseľnosti, zakorení sa v ňom ono babylonské zlo, ktoré srdca nahlodá akoby hrdzou, ak nebude slzami ihneď vyhladené.” (FR.Pr.str.244/125)
Chcem k tomu len dodať, že sv. František pozná čosi ako „radosť zo Spásy” a to je zážitok Božej blízkosti, ktorý človek môže aktuálne prežiť v modlitbe.