Všetky tri čítania hovoria o tom istom. O láske, ktorá premáha zlo. O láske nielen ku tým svojím, ale aj k tým, ktorí nám robia zlo. Na príklade Dávida vidíme, čo táto „nepatričná“ láska dokáže spôsobiť. Keby sme prečítali celú prvú knihu Samuelovu, dozvedeli by sme sa koľko zla narobil Šaul Dávidovi. Dávid sa kvôli nemu musel skrývať ako štvaná zver, dokonca sa musel ukrývať u pohanských Filištíncov, ktorí boli vždy nepriateľmi Izraela.
V dnešnom čítaní vidíme, že k tomu, aby sa skončilo Dávidovo utrpenie, by stačila jedna rana kopijou do srdca nič netušiaceho a spiaceho Šaula. V dobe, v ktorej Dávid žil, by ho nikto neodsúdil za toto „spravodlivé“ vyrovnanie. Veď Šaul si svojou chorobnou náladovosťou narobil veľa nepriateľov aj medzi vlastným služobníctvom a naopak prenasledovaný Dávid mal sympatizujúcich aj medzi nimi. Ale Dávid sa na celú situáciu díva iným spôsobom. Pre neho je Šaul stále Pánov Pomazaný. V SZ sa dávalo zvláštne pomazanie v troch prípadoch: pri uvedení kráľa do úradu, pri vysviacke kňaza a pri povolaní proroka. Slovo pomazaný ma ten istý zmysel, ako slovo Kristus. Toto pomazanie dáva Šaulovi, aj napriek jeho osobnej hriešnosti, takú hodnosť v očiach Dávida, že je radšej ochotný ďalej trpieť, akoby mal ublížiť Pánovmu Pomazanému.
Pozrime sa ako pôsobí takáto láska na nepriateľov. Prvé čítanie nám hovorí, že: „Šaul pozdvihol svoj hlas, plakal a povedal Dávidovi: „Ty si spravodlivejší ako ja; ty si mi preukázal dobro a ja som sa ti zlom odplatil. Dnes si ukázal, aké dobro si mi urobil, lebo Pán ma vydal do Tvojej ruky a nezabil si ma.“ Táto zdanlivo „nepatričná“ láska, tam, kde by sme právom čakali hnev a pomstu, spôsobuje, že sa nepriateľ začína zamýšľať nad sebou a v tomto zážitku zakusuje čosi z lásky samotného Boha. Takáto láska vyvoláva lásku u druhých a vedie ku zmiereniu. Zlo sa živí zlom. Ak sa za utrpené zlo pomstíme, i keď zdanlivo spravodlivo, ako keby sme ho nakŕmili. Ono sa vráti mocnejšie ako predtým. Dávid sa dokáže dívať na svojho nepriateľa s úctou. Je to tá istá úcta, ktorú voči svojmu stvoreniu žije sám Boh.
Aj evanjelium nám kladie pred oči požiadavku takejto veľkej dobroty. Možno nás z toho chytá závrat a uvedomujeme si svoju neschopnosť. Možno si niekto povie: „Keby som sa v tomto svete pokúsil takto milovať, veď by ma ľudia zjedli ako kus chleba!“ Nič by mi nezostalo! „Každému, kto ťa prosí, daj a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť. Kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé.“ Pán Ježiš nám ukazuje lásku, ktorou a akou miluje sám Boh. Boh je Absolútne a Nemenné Dobro. Boh je neprekonateľné Dobro. Boh Otec to dokázal aj svojím postojom k Ukrižovaniu svojho Syna, svojho Najväčšieho pokladu. I tu sa zjavuje nepochopiteľná Božia Láska. Z kríža, ktorý bol nástrojom potupenia odsúdeného, robí nástroj Spásy. Namiesto zaslúženého trestu pre ľudí, prichádza odpustenie hriechov pre tých, ktorí po ňom túžia. Tak, ako to Kristus vyžaduje od nás, presne tak robí Boh Otec voči tým, ktorí sa od neho vzdialili a to sme my všetci. Boh je dobrý aj k nevďačným a zlým. O tom, že je Boh naozaj takto dobrý svedčí jeho každodenná trpezlivosť s nami a naším pomýleným svetom.
Cítime sa neschopní takejto lásky. Aby sme takýmto spôsobom dokázali milovať, musíme si stále živo uvedomovať, že my sami sme takto Bohom milovaní. Že sme Bohom vyvolení a v Božích očiach vzácni. Že nám Boh ustavične odpúšťa. Sme vyzvaní k tomu, aby sme boli vďační. My kresťania máme všetci hodnosť Pánových Pomazaných, posvätených ľudí, Božích detí a preto sa máme navzájom ctiť a milovať.
„Buďte milosrdní, ako je milosrdní váš Otec!“ V tomto jednom sme pozvaní nasledovať Boha. Máme ho nasledovať v jeho milosrdenstve. Nie sme pozvaní k tomu, aby sme súdili. „Nesúďte a nebudete súdení.“ Tou istou mierou, akú zvykneme vo svojom živote používať vo svojich vzťahoch, tou istou mierou bude s nami jednať Boh i ľudia.
„Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia“ (Lk 6, 27). Pre človeka, ktorý prežíva zlý deň, alebo trpí pre napäté a problémové vzťahy s ľuďmi, môžu tieto Ježišove slová znieť tvrdo. „Čo mám robiť? Dovoliť, aby ľudia po mne šliapali? Naozaj to Ježiš chce?” Túto pasáž najlepšie porozumieme vo svetle ďalšieho dnešného čítania z listu Korinťanom: „Aký je ten pozemský, takí sú aj ostatní pozemskí; a aký je nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí” (1 Kor 15, 48). Sila trpezlivo znášať urážky a pohŕdanie môže prísť len zhora. Ježiš nekládol na svojich poslucháčov ťažké bremená, ale učil ich o Božej podstate, ktorú prišiel odovzdať nám všetkým. Keď prijímame Ježiša do svojich sŕdc, prežívame čosi nové: premieňajúcu moc jeho života.
Tento nový život nás uschopňuje stať sa duchovnými mužmi a ženami. Ježiš obhajoval toto učenie celým svojím životom. Nevyjadroval žiadnu citovú náklonnosť k tým, ktorí ho prenasledovali a nakoniec ukrižovali. Avšak jeho záujem o nich a láska k nim ho viedli k tomu, aby prosil Otca o odpustenie ich chýb a slepoty. Ani náznak túžby po pomste a odvete, ktorá sa nám môže zdať taká prirodzená.
Keď sa učíme podriadiť sa Slovu Božiemu, prijímame silu Ducha a premieňame sa obnovou zmýšľania (porov. Rim 12, 1). Dostávame sa z otroctva odporu, nenávisti a strachu do slobody Božích detí, slobody môcť milovať všetkých, ktorá je znakom každého duchovného muža a ženy. Samozrejme budeme čeliť odporu svojej starej prirodzenosti. Avšak to je len znamením, že sme na správnej ceste. Prosme Ducha Svätého, aby v nás pôsobil a pomohol nám stať sa jeho hodnovernými svedkami pre svet okolo nás.
„Duchu Svätý, dôverujem ti, že ma oslobodíš od neochoty odpúšťať, od nenávisti a zatrpknutosti. Urob ma podobným Ježišovi, aby som sa mohol stať jeho svetlom pre svet.”