„Ale vám, ktorí ma počúvate, hovorím.“ Radostná zvesť evanjelia je adresovaná tým, ktorí Ježiša počúvajú. Mnohí nasledovali Ježiša svojimi nohami, hľadali u neho riešenie svojich zdravotných problémov, ale menej bolo tých, ktorí ho počúvali a poslúchali. Pán Ježiš v Jánovom evanjeliu hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas.“ Toto je najhlavnejšie kritérium, podľa ktorého môžeme zistiť, či patríme do Kristovho ovčinca. Prvým kritériom je ochota počúvať. Je to aj prvé prikázanie zo všetkých, lebo hlavné prikázanie lásky začína príkazom „Šema!“, čo znamená „Počúvaj!“
Nedá sa hovoriť o láske, kde nie je ochota počúvať a poslúchať. V našom jazyku sú to dve slová, ktoré vyjadrujú to isté: „počúvať a poslúchať“. Pán Ježiš hovorí, že základom lásky k nemu je „poslušnosť jeho príkazom!“ Nie cit, ale vôľa je rozhodujúca. V absolútnej miere to platí o láske k Bohu, relatívne aj o našich medziľudských vzťahoch. Počúvať znamená byť sústredený na to, čo prichádza od druhého. Koľko manželstiev stroskotá práve na tejto neochote počúvať sa navzájom. My sme tak zahrabaní do seba, že naše vyslobodenie začína týmto príkazom: „Počúvaj!“ Pokánie začína v ochote počúvať, čo hovorí Pán. Len človeku, ktorý je ochotný počúvať, je možno pomôcť. Počúvať a poslúchať Ježiša nie je to isté ako chodiť v nedeľu do kostola. Požiadavky Ježiša idú ďalej ako sviatočný nedeľný život. Siahajú až tam, kde sa denne bijeme za svoje právo na život, do každodennej driny a lopoty.
Ak vierou prijímame Božie Slovo, stávame sa účastnými Božej múdrosti. Bez počúvania Božieho Slova neexistuje skutočné prijatie Krista. Lebo živú osobu nemôžem prijať na spôsob veci. Osobu prijímame natoľko, nakoľko ju uznávame a nakoľko sa sami odovzdávame. Ježiša prijímame vtedy, keď svoj život podriaďujeme jeho Slovu. Takto nás učí prijímať Ježiša jeho matka. Duch Svätý oplodňuje dušu vtedy, keď sa podriaďuje Božiemu Slovu, keď vyslovuje svoje „fiat!“. Takto sa uskutočňuje naša Spása. Ide o to, či je Božie Slovo riadiacou a utvárajúcou normou nášho života, alebo či sa riadime len ľudskou chytrosťou. Či je Božie Slovo mojím jediným Životom, alebo či mám okrem neho ešte aj iný život.
Modlíme sa a čudujeme sa, že nás Boh nevypočuje. Aj keď definujeme modlitbu ako rozhovor s Bohom i tu platí zásada, že počúvanie jeho Slova má prednosť pred naším slovom. Keď pristupujeme k vyššiemu, zákon slušnosti káže, aby sme nehovorili prví, aby sme čakali až sa nás on opýta. Aby sme najprv počúvali a až potom hovorili. Počúvať Boha, to znamená pripraviť v sebe priestor, zrieknuť sa všetkých svojich predstáv. Dokonca to znamená zastaviť svoje myšlienky. Lebo Božie myšlienky sú ďaleko od našich ľudských. Ochota počúvať je zároveň aj ochotou nechať sa vyviesť zo svojich zabehnutých koľaji.
Z dnešného evanjelia by som chcel zvlášť zdôrazniť túto výpoveď Pána Ježiša: „Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým.“ Pán Ježiš prehlasuje, že Boh je dobrý aj k nevďačným a zlým. A to nielen teraz ale stále. Toto si môžeme overiť vo svojom živote, keď sme sprosto kliali alebo hrešili a On nás nechal kráčať ďalej, nespadla na nás ani strecha a ani sa neotvorila pod nami zem, aby nás pohltila ako nevďačných a zlých. To sa nestalo ani vtedy, keď sa ľudia dopustili toho Najväčšieho zločinu – surovej vraždy Bohočloveka. Namiesto trestu prišlo Vzkriesenie a odpustenie hriechov, milosť vyliatia Ducha Svätého, rast Cirkvi Tajomného Kristovho Tela.
Boh nie je pomstivý. Jeho pomstou je Spása. Až s napätou pozornosťou sleduje naše životy ale nie preto, aby nás trestal, aby nám to ráz spočítal, ale aby v našich životoch našiel vhodný okamžik, ako sa k naším tvrdým srdciam prelomiť. Synmi Najvyššieho sa staneme vtedy, keď budeme mať toho istého Ducha ako On. Boží charakter sa zjavil vo Vtelenom Božom Slove. Všetky Ježišove výroky a činy zjavujú Boží charakter. Po smrti nás nečaká iný Boh s akým sme sa stretali na stránkach Písma.
„Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ Boh je milosrdný. V tomto sme pozvaní nasledovať Boha. Máme ho nasledovať v jeho milosrdenstve. Nemáme ho uprosovať o milosrdenstvo ako keby ono netvorilo podstatu jeho zmýšľania, ale sa ho máme učiť od Neho a nasledovať jeho milosrdenstvo. Nie sme pozvaní k tomu, aby sme súdili. „Nesúďte a nebudete súdení.“ Možno sa obávame božieho súdu. Ježiš nám dáva úžasnú šancu, ako sa mu vyhnúť. Nesúď a nebudeš súdený. Neodsudzuj a nebudeš odsúdený. Odpúšťaj a odpustí sa ti. Dávaj a dostaneš. Tou istou mierou, akú zvykneme vo svojom živote používať vo svojich vzťahoch, tou istou mierou bude nám namerané.
Možno sa nám bude zdať príkaz lásky aj k nepriateľom ťažký a obtiažny. Možno si v srdci hovoríme: „Načo milovať hriešnika, keď ho Boh aj tak ráz zavrhne a zničí?“ Zrejme sa mýlime v tomto základnom predpoklade. Boh nikoho nestvoril preto, aby ho zničil a zavrhol. Kniha múdrosti opisuje Boží postoj ku stvoreniu nasledovne: „Boh miluje všetko, čo stvoril a nemá v nenávisti nič z toho, čo urobil; lebo keby bol niečo nenávidel, nebol by to utvoril. Akože by mohlo niečo obstáť, keby to On nechcel? Ako by sa mohlo niečo zachovať, keby to On nebol k bytiu povolal?“ (Zrov. Mudr 11,25-26) Len keď sa zmení naša predstava Boha, vtedy pochopíme zmysel tohto náročného príkazu. Sv. Pavol v liste Timotejovi tvrdí, že Boh chce spasiť všetkých ľudí.
Cítime sa neschopní takejto lásky. Aby sme takýmto spôsobom dokázali milovať, musíme si stále živo uvedomovať, že my sami sme takto Bohom milovaní. Keď sa podriaďujeme Slovu Božiemu, prijímame silu Ducha a premieňame sa obnovou zmýšľania. Dostávame sa z otroctva odporu, nenávisti a strachu do slobody Božích detí, slobody môcť milovať všetkých, ktorá je znakom každého duchovného človeka. Ježiš v Eucharistii sa nám dáva, ako kus chleba. A my sa denne máme učiť tejto eucharistickej forme lásky. Meniť zlo na dobro skrze obeť prinášanú v Duchu Svätom. Prosme Ducha Svätého, aby v nás pôsobil a pomohol nám stať sa jeho hodnovernými svedkami pre svet okolo nás.