Dnešné evanjelium opisuje uzdravenie porazeného, ale zároveň nám ukazuje zjavnú súvislosť medzi hriechom a chorobou a medzi odpustením hriechov, vierou v odpustenie a uzdravením. Ochrnutý človek najlepšie vyjadruje ľudskú neschopnosť urobiť niečo so svojimi hriechmi a s vedomím viny. Človek hreší a nakoniec padá pod ťarchou vín. Príbuzní ochrnutého mali takú vieru v Ježiša a v jeho moc, že keď videli, že nemajú inú šancu dostať sa k Ježišovi, tak rozobrali strechu nad Jeho hlavou. Tak veľmi dôverovali Ježišovi. Viera v Božiu dobrotu a moc sú predpokladom každého uzdravenia. Veď v Ježišovi Boh povedal svoje „áno“ k človeku. Ich viera bola tak veľká, že ju bolo vidieť. Ich vieru bolo vidieť z ich skutkov. Evanjelium doslova hovorí: „Keď Ježiš videl ich vieru, povedal porazenému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“.
V dnešnom príbehu nám Ježiš zjavuje „odpustenie hriechov“. Viera v odpustenie hriechov je obsiahnutá v Kréde. Apoštolské vyznanie viery viaže odpustenie hriechov na vieru v Ducha Svätého, ale aj na vieru v Cirkev a Spoločenstvo Svätých. Práve tým, že Kristus dal svojim apoštolom Ducha Svätého, dal im aj moc odpúšťať hriechy: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané”. (Jn 20,22-23). A predsa sa často stretáme s tým, že i tí, ktorí pristupujú k sviatosti zmierenia, pochybujú o odpustení svojich hriechov, lebo sa cítia stále pripútaní k hriešnej minulosti. Či človek, spútaný minulosťou, môže s radosťou opustiť svoju skleslosť. Dokáže sa takýto človek, obrazne povedané, postaviť na nohy a kráčať. Kňaz vo svätej spovedi z Kristovho poverenia, v jeho mene a pre jeho vyliatu krv, v moci Ducha Svätého, vyhlasuje: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Pán Ti hriechy odpustil, choď v pokoji!“ Len keď s istotou uveríš, nájdeš pokoj. Len vtedy sa dokážeš „postaviť na nohy“ a budeš schopný pohybu.
Možno nám príde na rozum otázka: „Na základe čoho mi Boh odpúšťa hriechy?” Písmo Sv. a i UUC tvrdí, že odpustenie hriechov je výhradným dielom Lásky, Božieho milosrdenstva, je ovocím Kristovej vykupiteľskej smrti. Nikto, žiadny človek, žiadne ľudské dielo, žiadne skutky kajúcnosti, žiadne pôsty nemôžu u Boha vyslúžiť odpustenie hriechov. Odpustenie hriechov je nám dané zadarmo. Je to milosť Božia. Nikto nemôže povedať: „Zhrešil som, ale sám to nejako napravím, nepotrebujem žiadnu milosť Božiu, nechcem milosrdenstvo, začnem život takého tvrdého pokánia, že mi Boh bude musieť odpustiť hriechy”. Je to pomýlený prístup. Nikto si nemôže sám vyslúžiť Spásu.
Odpustenie hriechov je od chvíle Spasiteľovej smrti na kríži skutočnosťou, v ktorú sme vyzvaní veriť a privlastniť si ju vierou. Cirkev prijala kľúče od nebeského kráľovstva, aby sa v nej skrze Kristovu Krv a pôsobením Ducha Svätého uskutočňovalo odpustenie hriechov. Niet takého hriechu, akokoľvek ťažkého, ktorý by Cirkev nemohla odpustiť. Niet človeka, nech by bol akokoľvek zlý a akokoľvek sa previnil, čo by s istotou nemohol dúfať v odpustenie hriechov, ak je jeho pokánie úprimné. Kristus, ktorý umrel za všetkých ľudí, chce, aby v jeho Cirkvi vždy boli otvorené brány odpustenia pre každého, kto sa odvracia od hriechu. Moc odpustiť a zadržať predpokladá schopnosť posúdiť a tá vyžaduje vyznanie hriechov. Predmetom rozlišovania a skúmania nie je veľkosť hriechov, kňaz neskúma pri spovedi, či tento hriech ešte Boh môže odpustiť, ale skúma dispozíciu kajúcnika, či úprimne ľutuje, či je jeho ľútosť a predsavzatie úprimné a skutočné.
Ľútosť potrebná k odpusteniu nie je predovšetkým vecou citu, ale vôle. Kňaza nezaujímajú citové prejavy kajúcnika ale vôľa, či chce naozaj opustiť svoj hriech. Toto je predmetom rozlišovania a jedine to môže kňaza v spovedi zaskočiť, ak skutočnú ľútosť a snahu po zmene nenachádza. Kňazi prijali moc, akú Boh nedal ani anjelom, ani archanjelom. Keby v Cirkvi nebolo odpustenie hriechov, nebola by nijaká nádej na večný život a večné oslobodenie. Hriech je niečím, čomu sa v pozemskom živote ťažko úplne ubránime. Musí však byť hriech len dôvodom k smútku, veď i vo Veľkonočnom Exultete spievame „O šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký Vznešený Vykupiteľ.“ V každej svätej spovedi prežívame vznešenosť nášho Vykupiteľa a úžasnosť Božieho odpustenia. Vzdávajme Bohu vďaky za to, ako sa On k nám v našom hriechu zachoval a že dal Cirkvi dar „odpustenia hriechov“.
Keď som uveril v Krista a zriekol sa svojho hriešneho života, nemôžu byť vo mne obavy, čo do odpustenia hriechov, nemôžu byť hriechy nevyznané, nepodrobené odpúšťajúcej moci Kristovej. Ak mám takéto obavy, tak nemôžem byť radostným svedkom spásy, lebo spása to nie je abstrakcia, to nie je akási idea, to ja som predmetom spásnej činnosti, lebo Kristus ma oslobodil od hriechov. O tom mám svedčiť s presvedčením, s radosťou a silou. Preto musím najprv usporiadať tieto záležitosti v sebe, musím tu dôjsť k presvedčeniu, že ak som splnil všetky požiadavky, tak si môžem byť istý, že moje hriechy sú mi odpustené, verím v to. Len vtedy môžem svedčiť, lebo vtedy sa moje svedectvo týka udalosti, faktu, skutočnosti veľmi radostnej. Boh nás nechce súdiť, ale spasiť a milovať. Preto je potrebné prijať najprv zvesť o odpustení hriechov, aby sme mohli rovno stáť v prítomnosti Syna človeka.
Sv. František nás napomína: „Moji požehnaní bratia, klerici i laici, nech vyznávajú svoje hriechy kňazom nášho rádu. Keď to nieje možné, nech sa spovedajú iným svedomitým a katolíckym kňazom. A nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste zbavení hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomito vykonať uložené pokánie. Moc zadržovať a odpúšťať hriechy majú len kňazi. A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou a majú pri tom na pamäti, čo sám Pán hovorí: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má život večný“, a „ toto robte na moju pamiatku.“
„Máme vyznávať kňazovi všetky svoje hriechy a prijať od neho Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, lebo kto neje jeho Telo a nepije jeho Krv, nemôže vojsť do Božieho Kráľovstva. Všetci musíme byť pevne presvedčení, že nik nemôže byť spasení ináč, iba Krvou nášho Pána Ježiša Krista a svätými slovami Pána, ktoré kňazi vyslovujú, zvestujú a vysluhujú.“ (List veriacim).