V dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolských počujeme tieto slová: „Pán povedal v noci vo videní Pavlovi: „Neboj sa, len hovor a nemlč, veď som s tebou ja a nik nesiahne na teba, aby ti ublížil, lebo mám v tomto meste mnoho ľudu.” Zostal tam teda rok a šesť mesiacov a učil u nich Božie slovo.“ Toto tvrdenie Písma Svätého ma zaujalo, pretože ukazuje niečo, na čo sme v našej modernej modlitebnej praxi pozabudli. Prvotná cirkev a dokonca aj cirkev v stredoveku poznali niečo, čo by sme mohli nazvať „nočný život s Bohom“.
Ako to veľmi zvláštne zneje. Keď povieme „nočný život“, prídu nám na myseľ zábavné podniky, po prípade hlúpe programy z televízie. Ale noc má iné poslanie. Slovenské príslovie hovorí: „Noc má svoju moc!“ Platí to v zlom, ale platí to aj v dobrom. Platí to aj pre naše modlitby. Noc nie je len miestom hriechu, ale aj miestom lásky. Noc je časom, v ktorom prestávame pracovať a odovzdávame sa v láske človeku alebo samotnému Bohu. Noc môže byť aj cvičiskom našej odovzdanosti.
V knihe „Neskoré dažde“, ktorej autorom je brat Efraim z komunity Blahoslavenstiev, nachádzame takúto skúsenosť: „Nikdy by som si nebol myslel, že nočná modlitba môže byť oveľa účinnejšia ako denná. Skúsenosť však poprela rozumové argumenty. V jednu noc mnou ktosi jemne zatriasol, akoby ma chcel zobudiť. Pri mne však nikto nestál. Vstal som a vypil pohár mlieka. Nasledujúcu noc sa príhoda zopakovala, aj na tretiu, vždy v tom istom čase – o tretej ráno. Pochopili sme s manželkou, že to nie je náhoda, a začali sme sa modliť, len pár minút. Po niekoľkých mesiacoch sme videli, že najvyhovujúcejšia je hodinová modlitba. Naplnila potom i náš spánok, ako keby sme sa boli nepretržite modlili, prirodzene a bez všetkej námahy, ako keď dýchame. Stala sa pre nás prameňom veľkej radosti. Pochopili sme, že Ježiš nás prijíma za spoločníkov v bdení v Getsemantskej záhrade. Jeho slová: „To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou?“ (Mt 26,41) našli ozvenu v našich srdciach. Boli sme spolu s Ježišom, so Ženíchom, ktorého opustenosť vyznieva hrozne vo chvíľach, keď sa z lásky chystá za nás zomrieť. Pochopili sme, že bez takéhoto intímneho, osobného vzťahu k Ženíchovi nejestvuje hlboký duchovný život.“ Toľko brat Efraim.
Keď sa naša duša otvorí vedeniu Ducha Svätého, jeho vedenie môže byť veľmi konkrétne, tak ako to vidíme v prípade apoštola Pavla: „Neboj sa, len hovor a nemlč, veď som s tebou ja a nik nesiahne na teba, aby ti ublížil, lebo mám v tomto meste mnoho ľudu.”
Čo Pavol získal z tohto nočného videnia:
Poznanie Božej vôle.
Odvahu pri hlásaní Slova
Vedomie Božej blízkosti a Božej moci
Poznanie, že mnoho ľudí ho potrebuje
Sv. Pavol sa dopredu dozvedel, že jeho práca v tomto meste nebude zbytočná. Boh v jeho srdci zapálil lásku k tým, ku ktorým bol poslaný. Pán povedal, že má v tomto pohanskom meste „mnoho ľudu“. To platí aj pre naše mestá. My týchto ľudí nepoznáme, ale Boh ich pozná. Títo ľudia sa často vynoria z anonymity až vtedy, keď sa niekde hlása Božie Slovo, alebo keď sa niekde objaví Kristovo spásne znamenie – Kríž. Objavia sa tam, kde vidia ľudské utrpenie a chcú pomôcť. To sú Boží ľudia. Svätý Pavol nakoniec pôsobil v Korinte celý rok a šesť mesiacov. A Boh požehnával jeho dielo.
Skúsme niekedy aj my namiesto hriešneho hľadenia do televízie nadviazať nočné spojenie s Bohom. Dajme prednosť tichu noci pred hlukom zábavných podnikov a televízie a skúsme aspoň chvíľu zotrvať na modlitbách.