Všimnime si apoštolské pôsobenie sv. Pavla medzi pohanmi. Iným spôsobom sa Pavol približoval k Židom a iným spôsobom k pohanom. To môže byť poučné i pre nás. Ako osloviť ľudí poznajúcich Slovo Božie a ako tých, ktorí ho nepoznajú. Keď sv. Pavol kázal Židom využíval k tomu už jestvujúce synagógy a odvolával sa na dôkazy z Písma Svätého.
Teraz sa sv. Pavol pohybuje v úplne inom svete na aký bol zvyknutý. Už na začiatku týždňa sme čítali, že oslovil ženy pri rieke, lebo predpokladal, že sa tam schádzajú k modlitbe. Dnešné čítanie nám ukazuje jeho počínanie v meste gréckej vzdelanosti, v Aténach. Skutky apoštolské vyslovene zdôrazňujú: „Kým Pavol na nich v Aténach čakal, búril sa v duchu, keď videl, že mesto je oddané modlárstvu. Preto hovoril v synagóge so Židmi a s nábožnými ľuďmi a každý deň na námestí s tými, čo tam práve boli.“ Pavla pohoršovalo toto mesto, lebo bolo oddané modlárstvu. Najprv sa o tom rozprával s tými, ktorí už verili v jedného Boha a ktorí tam už pred tým žili. Ale hovoril aj s tými, ktorých sa to priamo týkalo.
„Pavol si stal doprostred areopágu a hovoril.“ Areopág bol miestom, kde sa viedli verejné dišputy medzi filozofmi. Znovu môžeme vidieť jednu múdru Pavlovu evanjelizačnú zásadu. Hoci videl mnoho vecí, ktoré ho pohoršili a pobúrili, nezačína odsudzovaním, ale hľadá to, čo je pozitívne. „Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: »Neznámemu bohu.« Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem.“ Pred každým ohlasovaním evanjelia máme skúmať pomery oblasti, v ktorej chceme evanjelizovať. Pavol apoštol sa snaží preniknúť do myslenia a kultúry týchto ľudí. Hľadá, či nenájde niečo pozitívne, na čo by mohol nadviazať. A vidíme, že našiel: oltár „Neznámemu Bohu“. Veľmi mnohí ľudia, ktorí vystupujú ako neveriaci, nosia vo svojom srdci tento oltár „Neznámemu Bohu“. Chcú kohosi uctievať. Chcú uctievať toho, ktorého nepoznajú. Treba nám preniknúť k ich srdcu a zistíme, že nie sú takí zlí, ako sa nám zdajú. Ani ich odmietavý postoj voči Cirkvi neznamená ešte odmietnutie Krista.
Vo svojom príhovore zvestuje Pavol Božiu velebu, ktorá prevyšuje všetky naše snahy o zobrazenie Boha a uzatvorenie ho do našich chrámov. „Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko. A z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako to aj niektorí z vašich básnikov povedali: »Veď aj. jeho pokolenie sme.«“ Pavol sa vo svojom príhovore neopiera o Božie Slovo, ale o uvažovanie ľudského rozumu, ktorý je spoločný pre všetkých ľudí. Opiera sa tiež o umenie. Umelci často vycítia to, čo bežnému človeku ostáva zahalené.
Na záver svojho príhovoru kladie to najpodstatnejšie, práve to, čo vyvoláva delenie a rozhodnutie. Každé hlásanie evanjelia musí nakoniec viesť k tejto výzve k obráteniu a k hlásaniu Ježiša, ináč by to nebolo hlásanie Krista: „Keď sme teda Božím pokolením, nemáme si myslieť, že božstvo sa podobá zlatu, striebru alebo kameňu, výtvoru ľudského umenia a dômyslu. Ale Boh prehliadol časy nevedomosti a teraz zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili pokánie, lebo určil deň, keď bude spravodlivo súdiť zemekruh skrze muža, ktorého na to ustanovil a všetkým osvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych.” Aj hlásanie spravodlivého Božieho súdu patrí k evanjeliu. Boh totiž robí rozdiel medzi tými, ktorí uveria v Dobro a medzi tými, ktorí neuveria. Boh bude svet súdiť skrze muža, skrze človeka Ježiša, lebo On je pravý Boh ale súčasne aj pravý človek. Boh Otec potvrdil pravosť Ježiša tým, že ho vzkriesil z mŕtvych.
„Ako počuli o vzkriesení z mŕtvych, niektorí sa posmievali, iní hovorili: „Vypočujeme ťa o tom inokedy.” Tak Pavol spomedzi nich odišiel.“ Zdanlivo neúspešné kázanie. A predsa, Skutky dodávajú: „No niektorí muži sa pripojili k nemu a uverili. Medzi nimi aj Dionýz Areopagita, žena menom Damaris a iní s nimi.“ Takto sú opísané počiatky Cirkvi v Aténach. Učme sa od sv. Pavla, pretože mesto Atény je v mnohom podobné prostrediu, v ktorom sa denne pohybujeme my sami. Aj v našom národe je mnoho ľudí, ktorí nosia vo svojom srdci oltár „Neznámemu Bohu!“