6. veľkonočná nedeľa „B“ – (Jn 15,9-17)

Počuli sme ako Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás.“ Keď patríme do okruhu Ježišových učeníkov, teda tých, ktorí sa snažia dennodenne počúvať a uskutočňovať Jeho slovo, tak aj o nás platí, čo sme počuli. Ježiš nás miluje rovnakou láskou, akou Otec miluje Jeho. Je to Láska Akej a Ktorej je schopný jedine Boh a Ktorá je Boh, je Božou Prirodzenosťou, je to Duch Svätý. Boh sa zjavuje ako Láska. My, katolíci, vyznávame v Kréde, že Duch Svätý vychádza z Otca i Syna (Filioque). Duch Svätý je Božský Vzťah Otca k Synovi a Syna k Otcovi. Je dokonalým Božským Vzťahom, Je Spoločenstvom, Vzájomnosťou, Objatím, Nežnosťou, Bozkom. Boh má len jedno jedine Slovo, svojho Syna a len jediný ale absolútne dokonalý Vzťah a ním je Duch Svätý. Boh miluje všetko, čo pochádza od neho. U Neho Byť, Žiť a Milovať je to isté.

Pán Ježiš nás prosí: „Ostaňte v mojej láske!“ Je to túžba Božského srdca Pána a zároveň prosba adresovaná nám. Vidíme, že je možné z tejto lásky odísť. Odchádzame, keď zídeme z cesty poslušnosti jeho príkazom. Človek môže vypadnúť z Božieho priateľstva. V pravom slova zmysle nestráca Božiu lásku, ale stráca Božie priateľstvo, Božie uznanie pre svoj život. Keď nepočúvame, stávame sa Božím utrpením. Je na nás, či zostaneme lásky-hodní. Keď hovoríme o Božom hneve, máme na mysli tú skutočnosť, že Boh nechá na nás dopadnúť dôsledky našej zlé, ale slobodne zvolenej cesty.

Pán Ježiš nám ukazuje, ako môžeme zostávať v jeho Láske. „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske.“ Človek zostáva v Božej láske skrze poslušnosť jeho príkazom. Poslušnosť jeho príkazom je podmienkou lásky a zároveň je to už láska. Ak žijem Kristovo Slovo, zostávam v láske. Ťažisko pravej lásky nespočíva v citoch, ale vo vôli. Ide o to, aby sme chceli to, čo chce Boh, aby sme chceli Boha, ktorý sa nám zjavuje vo svojom Slove. Každý hriech nás vytrháva z tejto pohody Lásky. A naopak: každé prekonané pokušenie, je akoby snubný prsteň, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka.

„Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná!“ Náš Boh je Radosť a Večný jasot. Žalmista hovorí o Bohu: „U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť.“ (Ž 16,11) Ježiš je Vtelená Radosť. On nás stvoril pre Radosť. Chce, aby sme aj my mali účasť na Božej Radosti. Nejde o nejaké drobné potešenie, alebo útechu, nejde o nejaký slastný nervový vzruch, ale ide o stály duchovný stav, ide o úplnú Radosť, ktorá pochádza z poznania Boha a z istoty Lásky voči nám. Je to Radosť, ktorá presahuje ľudské srdce, preto sme pozvaní, vojsť do Radosti. Na tejto zemi sa môžeme zmocniť tejto Radosti vierou, keď uveríme Ježišovmu Slovu, že sme milovaní rovnakou Láskou, ako Boh Otec miluje Syna. Pustovníčka z Východu Amma hovorí: „Na začiatku tých, ktorí postupujú k Bohu, čaká veľa bojov a mnoho utrpenia, ale potom nasleduje nevýslovná radosť. Je to ako s tými, ktorí chcú zapáliť oheň. Najprv sú trápení dymom a tečú im slzy, kým nemajú to, čo chcú. Ako je napísané: Náš Boh je stravujúci oheň (Hebr 12,29), tak aj my musíme roznecovať Boží oheň v nás cez slzy a námahu.“

„Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ Možno nás prekvapí skutočnosť, že láska je nám dávaná ako príkaz. Musí to tak byť, lebo po prvotnom hriechu, nie je naše správanie a prežívanie úplne normálne a často sa nám musí rozkazovať ako chorému. Máme pokazenú chuť: Dobro nám nechutí, ale keď ho urobíme, sme šťastní. Zlo nám chutí, ale keď ho spáchame, sme nešťastní. Musíme sa donútiť k dobru, aby sme boli šťastní.

Ľudia tohto sveta, považuje lásku za vec citu. A ako sa hovorí: „Citu nerozkážeš! Ak je niekto raz nesympatický, má smolu, nemôžem ho milovať.“ Ale Láska, ktorú nás chce naučiť Boh svojím Slovom, je prednostne záležitosťou vôle a tej môžeme prikázať. Máme sa milovať rovnakou mierou, akou Ježiš miluje nás a tou mierou je Duch Svätý. Máme sa k iným približovať v Duchu Svätom. So žiadnym človekom nemôžeme zaobchádzať podľa svojej ľubovôle. Ježiš hovorí: „Čo ste urobil jednému z najmenších, mne ste urobili.“ Tak ako Ježiša v Eucharistii môžem prijať len vtedy, keď som v milosti posväcujúcej, tak aj k Ježišovi prítomnému v druhom človeku vhodne pristupujem len vtedy, keď som v milosti Božej. Keď žijem v hriechu, ubližujem Bohu, sebe i ľuďom.

Pán Ježiš nám najprv ohlasuje to, v čo máme uveriť („Milujem vás“), aby sme dokázali čosi pozitívne so sebou urobiť. Náš život nepremení stále apelovanie na morálne zásady, ale dokáže nás zmeniť viera v Lásku, dotyk Lásky Božej, zážitok odpustenia a milosti. Človek musí najprv uveriť, že je milovaný, že je úžasne obdarovaný, že mu Boh stále odpúšťa a až potom sa dá do „pohybu“. Sme vyzvaní k častému prijímanie a máme z toho problém. Nielen Boh je naším problémom, ale aj my hriešni ľudia, sme Božím problémom. A predsa nás Boh dennodenne prijíma a skúša to s nami znovu. Aj my sa denne znovu a znovu snažme obnoviť svoje chodenie s Kristom skrze Božie Slovo a Sviatosť jeho prítomnosti. Ani nevieme, ako sme svojim svätým prijímaním, svojím chodením s Kristom a životom v Kristovi, užitoční celému svetu.

O sv. Františkovi sa píše: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako On mohol mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával. Túto vznešenú sviatosť obklopoval takou úctou, že prinášal v obetu všetky svoje údy, a keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha v ohni, ktorý stále horel na oltári srdca“ (2 Cel 20).