„Blahoslavený muž, ktorý vydrží skúšku, lebo keď sa osvedčí, dostane veniec života, ktorý Boh prisľúbil tým, čo ho milujú.“ Každý kresťan prechádza rôznymi pokušeniami. Pokušenia by sme mohli prirovnať k infikovaniu organizmu. Telo, ktoré bolo zdravé a silné, zrazu prežíva veľký problém. Jeho biele krvinky sa musia postaviť na odpor voči votrelcom, ktorí sa ho snažia ovládnuť. Objaví sa horúčka a potenie a mnoho ďalších nepríjemných vecí. Ale, keď sa organizmus nepoddá chorobe, vytvorí si protilátky.
Niečo podobné sa odohráva počas pokušenia v duši kresťana. Duša, ktorá si žila v určitom duchovnom pokoji, je zrazu vnútorne napadnutá cudzím duchom a ten sa ju snaží ovplyvniť ku zlému. A duša sa musí brániť. Ak prejde víťazne pokušením, dokáže tým svoju lásku k Bohu, dokáže že Boha miluje viac ako seba. Získava silu Ducha Svätého. Tú istú silu môže získať aj z prehry, keď si pokorne prizná svoju slabosť a vyzná svoj hriech. Ak niekto zvíťazí nad pokušením, či už premožením alebo kajúcnosťou, taký dostane veniec života. Sv. František dokonca hovorí, že každé premožené pokušenie je ako snubný prsteň, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka. Ďalší verš konštatuje, že pokušenie neprichádza od Boha, ale z našej skazenej prirodzenosti. Predsa v každom pokušení je nám z Božej strany položená otázka: „Miluješ ma väčšmi ako toto?“
„Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh má pokúša“. Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani On sám nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza. Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a keď je hriech dokonaný, splodí smrť.“ Sv. Jakub tvrdí, že Boh nikoho nepokúša. V modlitbe Otčenáš nás Ježiš učí prosiť: „Neuveď nás do pokušenia!“ Ako to teda správne pochopiť? V tejto prosbe neprosíme o to, aby nás Boh nepokúšal, ale aby nás uchránil od takých okolností, kde by sme sa stretli s pokušením, ktoré by sa pre nás stali nástrahou. A o toto môžeme a máme prosiť denne, pretože naša slabosť a zranenosť je veľká. Skazenosť je v našej prirodzenosti, v našom tele i v našej duši, preto musíme prejsť bránou smrti, aby bol urobený koniec našej hriešnej prirodzenosti.
„Nemýľte sa, bratia moji milovaní! Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani zatmenia z obratu.“ Pretože každý dokonalý dar prichádza zhora, nemáme si na božích daroch budovať svoje falošné sebavedomie. Absolútne dokonalý dar je Duch Svätý. On mení naše vnútro, On premieňa naše sklony. Boh je svetlo bez zatmenia a premeny. Boh nemení svoje rozhodnutia a postoje. Nikdy neprestáva byť Láskou. Keby nás prestal milovať, zanikli by sme. On je však Otec Svetiel bez zatmenia a premeny.
„On nás zo svojej vôle zrodil slovom pravdy, aby sme boli ako prvotiny jeho stvorenia.“ Všetko, čo je, povstalo Božím Slovom. Skrze a pre Neho bolo všetko stvorené. Božie Slovo udržuje všetko v existencii. Božím Slovom sa uskutočňuje aj náš duchovný rast. Božie Slovo čaká na slobodný súhlas ľudskej vôle. Aby sme počali z Ducha, podobne ako Panna Mária, treba ku každému Božiemu Slovu povedať svoje „fiat“ = „Nech sa mi stane!“