„Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu, lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom.“ Počuli sme, že každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať. Toto napomenutie sa môže týkať dvoch oblastí. Najprv ide o schopnosť načúvať svojho blížneho. Je to jedna z nenápadných čností, ktorá je veľmi vzácna a tak nenápadná, že si ju málokto všimne. Obyčajne sa stretávame s tými, ktorí chcú hovoriť o sebe, ale nechcú počúvať o problémoch druhých. Potom sa jedná o schopnosť počúvať Boha. Z ďalšieho textového súvisu to tak vyzerá, pretože ďalej sv. Jakub hovorí o sile Božieho Slova. Ide o to, aby sme boli pohotoví, teda vždy pripravení počúvať Boha i svojho blížneho. Máme sa brzdiť v reči a v hneve. Je veľmi vzácne stretnúť tichého človeka. V prítomnosti skutočne tichého človeka si odpočinieme. Keď sa hneváme, nemali by sme konať žiadne vážne rozhodnutia, pretože človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom.
„Preto odložte všetku nečistotu a akúkoľvek zlobu a v tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.“ Nečistotou a zlobou je všetko to, čo sa protiví Božiemu Slovu. Práve Ono nám odhaľuje v duši choré miesta. Treba ich zanechať a prijať na ich miesto Božie Slovo a ním sa riadiť, pretože Ono má moc spasiť naše duše. Je to Slovo Spásy. Spása je v Duchu Svätom. Ducha Svätého môžeme len tým spôsobom prijať, že chceme súhlasne s Bohom, s jeho vôľou, jeho charakterom. Tento Boží charakter nám zjavuje Božie Slovo, ale Duch Svätý nám ho dáva, ak k Slovu povieme, chcem.
„A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba.“ Božie Slovo je len vtedy Slovom spásy ak sa uskutočňuje v našom živote. Ak sa neuskutočňuje, stáva sa príčinou zvýšeného tlaku vo svedomí a každé poznané a neuskutočnené Slovo je príčinu vnútorného nepokoja. Ovocím uskutočneného Slova je rastúci pokoj.
„Lebo kto iba počúva slovo a neuskutočňuje ho, podobá sa mužovi, čo si v zrkadle prezerá svoju prirodzenú tvár. Pozrie sa na seba, odíde a hneď zabudne, aký je.“ Božie Slovo je naozaj ako zrkadlo, ktoré zjavuje, aký sme, ale nie preto, aby nás Boh deptal, ale preto, aby sme pochopili, kde je príčina ochorenia. Odhalenie choroby má len vtedy význam, ak sa účinne lieči. Aj počuté Slovo má len vtedy zmysel, ak sa podľa neho človek napráva.
„Ale kto sa zahľadí do dokonalého zákona slobody a vytrvá, kto nie je zábudlivý poslucháč, ale uskutočňovateľ diela, ten bude blahoslavený pre svoje skutky.“ Je ako muž, ktorý postavil svoj dom na skale. Touto skalou je Božie Slovo, ktoré trvá naveky.
„Ak si niekto myslí, že je nábožný, a nedrží si jazyk na uzde, ale klame sám seba, toho nábožnosť je márna.“ Je potrebné dať svojmu jazyku uzdu. Jazyk je ako neosedlaný kôň, a ako neosedlaný môže byť nebezpečný. Natoľko nebezpečný, že môže zatarasiť cestu k Bohu, lebo taká nábožnosť je márna.
„Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohoto sveta.“ Pravá nábožnosť je tá nábožnosť, ktorá je skutočným životodárnym vzťahom k pravému Bohu. Je veľmi dôležité mať správny vzťah k pravému Bohu. V našej nábožnosti môže byť niekoľko omylov. Jej predmetom môže byť nepravý boh, ktorý nieje Bohom zjavenia, ale len ľudská a pokrivená predstava. Chyba našej nábožnosti môže byť aj v nesprávnom vzťahu: strach namiesto lásky, opovážlivosť miesto dôvery. Človek môže zaujať rôzne postoje. K Bohu sa vždy prichádza cez naše vzťahy k ľuďom a k tomuto svetu. Nemôžeme uniknúť zo sveta, aby sme našli Boha. Naopak musíme sa zodpovedne zaangažovať a riešiť problémy tohto sveta, aby sme prišli k Bohu. Ešte ráz zopakujem poslednú myšlienku: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohoto sveta.“ Čistá nábožnosť je ovocím dôkladného poznania Božieho Slova a Božej vôle. Keď plníme Božiu vôľu, naše poznanie Boha rastie.