Začiatok listu sv. Jakuba začína prehlásením: „Jakub, služobník Boha a Pána Ježiša Krista, posiela pozdrav dvanástim kmeňom v diaspore.“ Ide o Jakuba mladšieho, ktorý sa nazýva aj Pánov brat. Nepatril medzi 12, ale po odchode apoštola Petra sa stal predstaveným cirkevnej obce v Jeruzaleme. Jakub sa predstavuje ako služobník Boha a Pána Ježiša Krista. Aj keď sa stávame skrze prijatie Ježiša Krista božími deťmi, stále máme zostávať Božími služobníkmi, teda ľuďmi plniacimi vôľu Božiu. Tým, že Ježiša tituluje označením Pán, vyznáva zároveň Kristovo Božstvo. Vieme, že Židia z veľkej úcty nevyslovovali Božie meno (JHVH) a nahrádzali ho slovom Adonai, čo sa prekladá ako Pán. Apoštol adresuje svoj list kresťanom zo židovstva, rozptýleným po celom svete.
„Bratia moji, pokladajte to len za radosť, keď podstúpite všelijaké skúšky, veď viete, že skúška vašej viery prináša vytrvalosť. A vytrvalosť sa má ukázať v dokonalých skutkoch, aby ste boli dokonalí a neporušení a v ničom nezaostávali.“ Aby sme sa dokázali takto tešiť zo skúšok, ktoré na nás prichádzajú, musíme mať ustavične pred očami večnosť. Dívať sa na svet Božími očami. Tento Boží pohľad sa nám zjavuje v Ježišových blahoslavenstvách. Nemáme milovať tento svet, ktorý nie je naším trvalým bydliskom. To, čo tu prežívame, raz určite skončí a je dobré na to myslieť. Jediné, čo s nami pôjde na druhú stranu, je láska v našom srdci a dobré skutky, ktoré sme konali.
Majetok, o ktorý sa často vedia súdiť i kresťania, si so sebou určite nevezmeme. Ak sme si napriek všetkým pokušeniam zachovali v srdci lásku, sme Boží a patríme Bohu. Hovorí sa, že lakomstvo je pokušením staroby. Starý človek má tendenciu hromadiť, zabezpečovať sa. Ale ak sa učíme celý život dôverovať Bohu a nie bohatstvu, tak sa v našej starobe môžu objaviť dokonalé skutky, ako ovocie vytrvalosti. Dokonalé skutky koná duchovne zrelý človek, v ktorom Kristus vzrastá a pôsobí.
„Ak niekomu z vás chýba múdrosť, nech si prosí od Boha, ktorý dáva všetkým štedro a bez výčitky, a dostane ju.“ Múdrosť je duchovnou hodnotou, ktorá v duchovnom svete reálne existuje, ako existujú aj iné čnosti. Múdrosť môžeme definovať ako schopnosť správne rozlišovať veci a usporiadať ich do správnej hierarchii vo svojom živote. Múdrosť dáva na prvé miesto Boha – Lásku, poslušnosť Bohu a snahu o svoju spásu. Ak niekto cíti, že tú múdrosť nemá, má si ju prosiť od Boha. Môže použiť k tomu aj slová žalmistu: „Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca!“ Prameňom múdrosti je Božie Slovo, ktoré máme stále študovať a meditovať.
„Ale nech prosí s vierou, bez pochybovania. Lebo, kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom. Taký človek nech sa nenazdáva, že dostane niečo od Pána; – muž s rozpoltenou mysľou, nestály vo všetkom svojom počínaní.“ Ak chceme niečo od Boha dostať musíme byť veriaci Bohu, dôverujúci Bohu. Ak by som prišiel za nejakým majstrom s prosbou, aby mi napr. prišiel opraviť televízor a pritom by som sa pred ním začal pochybovať, či to vôbec dokáže, urazil by som ho a asi by ani neprišiel, aby mi pomohol. Podobne, ak prosím niečo od Boha, nesmiem pochybovať o jeho Všemohúcnosti.
Jakub charakterizuje pochybujúceho človeka ako človeka s rozpoltenou mysľou, nestáleho vo všetkom svojom počínaní. Jedným prejavom skutočnej viery je koniec rozpoltenosti. Uveril som Bohu, už to ďalej neskúšam s diablom a s hriechom. Uveril som Bohu a preto už nehľadám Spásu v alkohole, v drogách, v pornografii alebo v nezriadenom sexe, ale len v Bohu hľadám svoju Spásu. Skutočná viera vedie ku stálosti. Ak som Bohu naozaj uveril, všetko ostatné mi môže byť ukradnuté, len aby som ho získal.
„Brat v nízkom postavení nech sa chváli svojím povýšením, bohatý zasa svojou úbohosťou, lebo sa pominie ako kvet trávy; vyjde slnko so svojou páľavou a vysuší trávu, jej kvet odpadne a krása jej zjavu zanikne. Tak zvädne aj boháč na svojich cestách.“ Naša hodnosť nespočíva v tom, či sme sa narodili zo vznešeného a slávneho rodu, alebo rodu nízkeho a ľudský bezvýznamného. Naša hodnosť spočíva v tom, že Krista prijímame ako svoj život. On nás pozdvihuje z prachu bezvýznamnosti. Sv. „Pavol konštatuje: „Kristus vo vás nádej Slávy!“ (Kol 1,27) Ak je v nás Kristus, sme vzácni v Božích očiach i druhí ľudia si nás začnú vážiť a dokonca sami začneme na seba pozerať s úctou. Ak je Kristus v nás, začneme si vážiť dar života, ktorý smeruje ku Spáse, začneme si ctiť aj svojich rodičov, ktorý nám dali život.
Bohatý sa má chváliť svojou úbohosťou. Úbohosť bohatého spočíva v nestálosti materiálneho bohatstva. Nič z toho, čo má, si nemôže so sebou odniesť na druhú stranu, jedine dobro, ktoré konal. Ak má talent podnikať a zveľaďovať majetok, nech si od Boha vyprosuje rozumnú štedrosť, aby vedel mierniť skutočnú biedu blížnych.