6. piatok – (Mk 8,34 -9,1)

V dnešnom evanjeliu nachádzame tieto slová Pána Ježiša: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Možno sa opýtame: „Prečo mám zaprieť sám seba, prečo mám stratiť svoj život? Či ma azda Boh nestvoril preto, aby som sa v tomto svete realizoval, aby som si v tomto svete užíval života? Prečo mám svoj život stratiť, ako hovorí Ježiš. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“

Na tieto otázky si dokážeme odpovedať len vtedy, keď vierou prijmeme pravdy, ktoré nám zjavuje Písmo sv., keď hovorí, že človek, ktorý vyšiel z Božích rúk ako dobré dielo, sa po prvotnom hriechu skazil. Najväčšia tragédia sa odohrala v ľudskej duši; ľudská vôľa, ktorá z Božej vôle, mala človeka neomylne viesť k absolútnemu Dobru, kvôli rozumu, ktorý sa zatemnil, stratila správnu orientáciu. Cítime sa byť neodolateľne priťahovaní nie k Bohu a to je zlo. Ale keď ho konáme, nie sme šťastní. K Bohu sa musíme donútiť, ale keď to urobíme, nachádzame svoje šťastie. Môžeme to vyjadriť aj jednoduchšie. „Zlo nám chutí, ale keď ho urobíme, nie sme šťastní, dobro nám nechutí, ale keď sa k nemu donútime, sme šťastní!“ Ukrižovaný Ježiš, ako norma pre náš život, nie je pre nás vábny, ale keď ho žijeme, nachádzame plnšiu ľudskosť.

Situácia človeka po prvotnom hriechu je vážna. Tak vážna, že keby si niekto chcel zachrániť svoj život, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre Ježiša a evanjelium, zachráni si ho. Ako často hľadáme svoj život. Ako veľmi túžime užiť z tohto života, čo sa len dá. A predsa nám Božie Slovo hovorí: „Nemilujte svet, ani čo je vo svete!“ Sv. Terézia Veľká napomína: „Pamätajte, že existuje len jedna radosť a to večná!“ Skutočnú cenu môže mať naozaj len také dobro, ktoré je trvalé. Nič prechodné nás nemôže natrvalo uspokojiť.

„Veď, čo osoží človeku, keby získal hoci aj celý svet, ale svojej duši by uškodil? Alebo za čo vymení človek svoju dušu?“ Je to naozaj výsostne pravdivé slovo. Najlepšie to chápu tí starší. Čo človeka v starobe najviac teší a čo ho najviac mrzí. To, čo obetoval, je príčinou jeho radosti a to, čo si bezohľadne užil, ho trápi. Svet nám chce nahovoriť, že sme tu práve preto, aby sme si čo najviac užili. Nie sme tu preto, aby sme sa mali za každú cenu dobre, ale aby sme boli za každú cenu dobrý.

„Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi.“ Aj toto je veľmi aktuálna myšlienka. Koľko krát sa hanbíme za slová svojho Pána? Koľko krát ho zapierame pred týmto svetom. Má to byť presne naopak. Nie Krista máme zaprieť, ale seba samého a potom nájdeme šťastie. Nehanbime sa za Krista a jeho slová, aby sa ráz on nemusel hanbiť za nás. Aby nemusel povedať: „Nepoznám ťa, ty nie si z mojich učeníkov!“

Dnes by som vám chcel sprostredkovať k zamysleniu text od sv. Augustína. Ten text v podstate vystihuje problém dnešného čítania: „Celý život dobrého kresťana, je svätá túžba. Po čom však túžiš, to ešte nevidíš. Ale túžbou sa stávaš schopným, že keď to príde, naplno to uvidíš. Je to tak, ako keď chceš niečo naplniť a dozvieš sa, aké veľké je to, čo dostaneš, zväčšíš objem vreca alebo vaku či niečoho iného. Dozvieš sa, koľko máš uložiť, a zbadáš, že vrece je úzke. Rozšíriš ho a zmestí sa doň viac. Tak aj Boh odďaľovaním zväčšuje túžbu, túžbou rozširuje ducha a rozširovaním ho robí schopným prijať veľa.

Túžme teda, bratia, lebo máme byť naplnení. Pozrite na Pavla, ako rozširuje svojho ducha, aby mohol prijať, čo príde. Hovorí totiž: „Nie že by som bol už dosiahol, alebo, že by som už bol dokonalý; bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil.“ Toto je náš život: cvičiť sa v túžbe. A vo svätej túžbe sa cvičíme iba natoľko, nakoľko očistíme svoje túžby od lásky k svetu. Už sme kedysi hovorili o vyprázdnení toho, čo má byť naplnené. Vylej zlo, lebo máš byť naplnený dobrom.

Predstav si, že Boh ťa chce naplniť medom. Ak si plný octu, kam dáš med? Treba vyliať z nádoby, čo v nej bolo, a nádobu treba vyčistiť. Treba ju vyčistiť, aj keď namáhavo, úporne, aby sa stala súcou na niečo. Či povieme med, či povieme zlato, či povieme víno, nech povieme čokoľvek, nie sme schopní vysloviť, čo chceme povedať. Volá sa to Boh. A keď povieme Boh, čo sme povedali? Táto jedna slabika (vyjadruje) je všetko, čo očakávame. Čokoľvek sme schopní povedať, všetko je menej. Rozšírme sa pre neho, aby nás naplnil, keď príde. „Budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“