Boh nám skrze proroka Jeremiáša hovorí: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka, telo urobil svojou oporou a jeho srdce sa vzďaľuje od Pána.“ Môžeme sa pýtať: O kom to hovorí? Hovorí o ľuďoch, ktorí sa svojou vierou zavesili na človeka. Hriešny človek môže sklamať a preto sa nemáme naňho zavesiť s absolútnou dôverou, na ktorú má právo jedine Boh. Z dejín vieme, že morálne zlyhania neobišli ani pápežov. O čo bláznivejšie je, keď sa niekto svojou dôverou zafixuje na nejakého herca, speváka alebo športovca, pre iného to môže byť zas politik. Človek nikdy nemôže byť predmetom absolútnej dôvery, lebo každý človek je hriešny a každý človek môže zlyhať.
Prorok má na mysli aj inú triedu ľudí, ktorá je nám bližšia. Sú to veriaci, ktorí si ale zamieňajú pojmy a to vieru v Božiu dobrotu s vierou vo vlastnú spravodlivosť. Viacej veria v svoju spravodlivosť ako v Božiu Dobrotu. Usilujú sa o duchovný život len ľudskými silami, hoci Ježiš jasne hovorí apoštolom, že človek sa nemôže spasiť svojím ľudským výkonom. Ich úsilie o spravodlivosť je vlastne akousi snahou zabezpečiť sa pred „Bohom“, ktorému neveria. Boh predovšetkým ospravodlivuje tých, ktorí Mu veria. Viera je vstupnou bránou do Božieho kráľovstva a začiatkom každej skutočnej spravodlivosti a svätosti a to nie viera v Božiu existenciu ale viera Bohu, viera v Božiu Dobrotu a Spravodlivosť. To, čo z takejto viery vyplýva a čo od nás Boh očakáva ako našu odpoveď je odovzdanosť. Aby sme sa svojou vierou zavesili na Neho. Kto to neurobí, zažije to, o čom hovorí prorok: „Bude ako tamariška na púšti, neuzrie prichádzať blaho, svoj domov bude mať v suchopárnej pustatine, zemi soľnatej, kde sa nedá bývať.“ Tieto slová vyjadrujú duchovný stav človeka, ktorý svoju absolútnu dôveru vkladá v iného človeka a nie v Boha.
Ale, keď sa usilujeme o život v odovzdanosti a svoju dôveru úplne zavesiť na Boha, ktorý sa nám zjavuje v Ježišovi aj ako v človekovi, potom o nás platia tieto slová: „Požehnaný človek, čo dúfa v Pána, Pán bude jeho oporou. Bude ako strom zasadený pri vode, ktorý k potoku vystiera korene; nebude sa báť, keď príde horúčosť, jeho lístie zostane zelené; ani v suchom roku nebude mať starosti a neprestane rodiť ovocie.“
Dnešné evanjelium je testom a zároveň potvrdením toho, čo hovorí prorok. Pán Ježiš v blahoslavenstvách vykresľuje úplne iný hodnotový systém, ako je náš. Blahoslavenstvá opisujú stavy a situácie opačné tým, ktoré my sami považujeme za hodnotné. Nikto z nás nechce byť hladný a smädný, nikto netúži po plači a prenasledovaní. Pán Ježiš v blahoslavenstvách zjavuje Boží pohľad na ľudský svet. Je na nás, či budeme žiť podľa hodnôt tohto zvráteného sveta, alebo prijmeme nový hodnotový rebríček, ktorý platí v Božom kráľovstve.
Ako sa môžeme zmocniť ducha blahoslavenstiev a tak získať Božie zaľúbenie pre svoj život? Ako sa môžeme zmocniť tejto blaženosti, ktorá je v nich zasľúbená a ukrytá? Predovšetkým musíme s istotou uveriť Božiemu Slovu. Vierou prijať iní systém hodnôt. Blahoslavenstvá zobrazujú situácie od ktorých v živote radšej utekáme, ale oni sú cenné v Božích očiach. Neboli sme stvorení preto, aby sme si podľa možnosti, čo najviac užili. Neboli sme stvorení preto, aby sme sa mali za každú cenu dobre, ale aby sme za každú cenu boli dobrí. Boh hľadá v našom živote chvíle, keď sme sa dokázali nezištne obetovať. Ak uveríme v pravdivosť blahoslavenstiev, dostaneme od Boha zvláštnu schopnosť, neriadiť sa zákonom užívania ale zákonom obeti. Istota viery a poslušnosť Božiemu slovu nás vedie k radosti a jasotu uprostred súženia. „Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi!“
Blahoslavenstvá nás učia ešte niečo. Máme oslobodiť svoju vieru od závislosti na citoch a okolnostiach, a postaviť ju na Božom slove. Viera sa má opierať o Božie Slovo a takáto viera nás oslobodzuje od nadvlády citov a okolností. Nie city majú niesť vieru, ale viera má niesť city. City sa tak dostávajú pod moc viery. Môžeme povedať, že mocou viery sa v nás objavia vyššie duchovné city, ktoré pramenia z viery a pomôžu nám preniesť sa cez nepriaznivé okolnosti života..
Ešte sa trochu zastavíme pri jednotlivých blahoslavenstvách:
„Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo.“ V tomto blahoslavenstve ide predovšetkým o postoj chudoby, a to nielen chudoby materiálnej, ktorá nás učí slobode od sveta matérie. Ježiš blahoslaví postoj chudoby pred Bohom. Chudobný je ten, kto uznáva svoju závislosť na Bohu a všetko očakáva od Neho, kto si uvedomuje, že všetko je Božím darom a to nielen v materiálnej oblasti ale ešte viac v duchovnej. Predovšetkým sú to ľudia, ktorí v sebe nepestujú vedomie záslužnosti pred Bohom. Pred Boha nikdy nemáme pristupovať s vedomím vlastných zásluh, lebo budeme hrozne sklamaní. Istejší je postoj mýtnika v chráme.
„Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení!“ Ježiš blahoslaví hlad a smäd po Bohu. Teda ľudí, ktorým Boh chýba, ktorý sa nedokážu uspokojiť materiálnou hojnosťou.
„Blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať.“ Ježiš nie je proti radosti. On sám prišiel preto, aby naša radosť bola úplná. Problém nespočíva v radosti ako takej, ale skôr v tom, čo je dôvodom mojej radosti, môjho smiechu. Či som šťastný z tohto sveta a jeho pomýlených praktík, alebo vnútorne ustavične nariekam nad strateným Božím priateľstvom. Ak je vo mne duch tohto sveta, cítim sa v ňom dobre a viem v ňom chodiť. Ale ak je vo mne Boží duch, tak sa nikdy v tomto svete nemôžem cítiť dobre, ustavične vzdychám a nariekam, pretože chcem prísť do kráľovstva Otcovho.
„Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi.“ Pán Ježiš nehovorí, že kritérium správnosti nášho života je to, či sa tešíme všeobecnej obľube, ale kritériom správnosti nášho života je skutočnosť, že sme Kristovi, že sa snažíme žiť Božie Slovo aj za cenu prenasledovania a potupy.
Na záver slová sv. Františka: „Tí, ktorí nechcú „skúsiť , ako je Pán dobrý“ a „zamilovali si viac tmu ako svetlo“ pretože nechcú plniť Božie prikázania, sú zlorečení. O nich hovorí prorok: „Sú zlorečení, ktorí zídu z cesty tvojich prikázaní.“ Ako blahoslavení a požehnaní sú však tí, ktorí milujú Boha a robia, čo sám Pán hovorí v evanjeliu: „Miluj Pána Boha svojho celým svojím srdcom a celou svojou dušou a svojho blížneho ako seba samého.“