Boh, ktorý Izraelu tieto prikázania dáva, je Boh – Osloboditeľ, ten, ktorý vyviedol národ z egyptského otroctva, zo situácie, z ktorej by si Izrael nikdy sám nedokázal pomôcť. Až ten, kto pozná Boha ako Osloboditeľa, môže správne pochopiť Desatoro. Pochopí totiž, že aj pre neho je Desatoro niečím, čo ho vedie k plnšej slobode, ktorá sa dá úplne uskutočniť, len v Bohu. Ak už Izrael to chápal, o čo viac to majú pochopiť kresťania. Desať prikázaní vyslovuje požiadavky lásky k Bohu a k blížnemu. Prvé tri sa vzťahujú hlavne na lásku k Bohu, ďalších sedem na lásku k blížnemu. „Ako sú dve prikázania lásky, do ktorých Pán zhrnul celý Zákon a Prorokov – ako to povedal Pán – tak aj desať prikázaní je rozdelených na dvoch tabuliach. Tri na jednej, sedem na druhej.“
Desatoro obsahuje takúto postupnosť: správny vzťah k Bohu (1-3), úcta k rodičom (4) skutky (5-7; Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš!) slová (8; Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!) a túžby (9-10; Nepožiadaš manželku svojho blížneho! Nepožiadaš dom svojho blížneho ani jeho pole, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!) Desatoro je revolučné aj v tom, že posledné dva príkazy sa dotýkajú ľudskej túžby. Možno si myslíme, že túžbou nemôžeme predsa nikomu uškodiť. V tomto zmysle je Mojžišovo Desatoro ďaleko pred naším obmedzeným rozumom. Posledné dve prikázania sa týkajú ľudskej túžby. Tá je totiž zárodkom hriešnych myšlienok, slov a skutkov.
Počul som také prirovnanie, že s ľudskou túžbou je to ako s hurikánom. Čo je to Hurikán. Je to obrovský vzdušný vír, ktorý dokáže ničiť a zabíjať. Keď sa pýtali nejakého meteorológa ako vzniká hurikán, odpovedal s troškou irónie: „Nejaký motýlik si v trópoch zamával s krídlami!“ Možno nešlo zrovna o nejakého motýlika, ale o tropickú búrku, počas, ktorej vznikol vzdušný vír, ktorému sa nič nepostavilo ani na pevnine a ani na mori do cesty. A on rástol až do svojej ničivej podoby. Keby sa mu hneď na začiatku postavila do cesty nejaká prekážka, dokázala by ho ľahko zastaviť. Tak je to aj s ľudskou túžbou. Ľudská túžba je veľká sila, ktorá dokáže pritiahnuť aj Božiu pozornosť, ale ak je zle smerovaná, plodí hriech.
Ľudská túžba sa má zastaviť tam, kde narazí na vlastníctvo druhého. Desiate prikázanie zakazuje nenásytnosť a nemiernu túžbu po pozemských majetkoch; zabraňuje nezriadenej žiadostivosti, ktorá sa rodí z prehnanej túžby po bohatstve a moci. Zakazuje tiež túžbu dopúšťať sa takej nespravodlivosti, ktorou by sme poškodili blížneho na jeho časnom majetku. Prikázanie prikazuje, aby sme zo svojich túžob vylúčili všetko, čo nám nemôže patriť. Nie je porušením tohto prikázania, ak túžime získať veci, aké vlastnia iní. Naša túžba sa však musí viazať na spravodlivé prostriedky. Desiate prikázanie vyžaduje, aby sa z ľudského srdca vypudila závisť. Závisť môže viesť k najhorším zločinom. Aj smrť vstúpila do sveta len pre diablovu závisť. Závisť je jeden z hlavných hriechov. Je to zármutok, ktorý pociťujeme, pri pohľade na majetok iného, a nezriadená túžba prisvojiť si ho, hoci aj nesprávnym spôsobom. Je smrteľným hriechom, ak ju sprevádza želanie ťažkého zla blížnemu. Zo závisti sa rodí nenávisť, ohováranie, osočovanie, radosť z nešťastia blížneho a zármutok, ak sa mu darí”. Máme sa zrieknuť „svetských žiadostí” a žiť „v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne” (Tit 2,12). Vidíme, ako sa podstatne líši Desatoro od iných príkazov, ako sú napríklad dopravné predpisy, alebo od detského „musíš – nesmieš“, a ako je i pre nás cestou ku slobode. A pokiaľ by to ešte niekomu jasné nebolo, nech sa pozrie do vlastného života, alebo do histórie. Uvidí, že tam, kde človek koná proti zmyslu Desatora, nikdy z toho nevzíde sloboda, ale naopak rastie vnútorná i vonkajšia nesloboda.
Už od čias svätého Augustína má Desatoro veľmi významné miesto v katechéze budúcich pokrstených a veriacich. V XV. storočí sa zaviedla obyčaj vyslovovať prikázania Desatora v rýmovaných formulkách, ktoré sa ľahko učili naspamäť a boli uvádzané v pozitívnej forme. Ešte aj dnes sa takto používajú. Cirkevné katechizmy často vysvetľovali kresťanskú mravouku podľa usporiadania “desiatich prikázaní”. Tridentský koncil učí, že desať prikázaní zaväzuje kresťanov a aj ospravedlnený človek je povinný ich zachovávať. Druhý vatikánsky koncil vyhlasuje: „Biskupi ako nástupcovia apoštolov dostávajú od Pána, ktorému bola daná všetka moc na nebi a na zemi, poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu, aby sa všetci ľudia spasili vierou, krstom a zachovávaním prikázaní”.
Pre kresťana nie je Desatoro súhrnom všetkých požiadaviek, ktoré sú na neho kladené. Od kresťana sa očakáva dokonalejšia spravodlivosť podľa vzoru a milosti Pána Ježiša. I napriek tomu je pre nás uvažovanie nad textom Dekalógu veľmi užitočné. Ako kresťania poznáme tu neuveriteľnú hranicu, za ktorú Boh vo svojej láske a vernosti išiel – dal svojho Syna, aby mohol zmluvu uskutočniť a obnoviť, dal ho, aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný.
V eucharistii nám Boh dáva možnosť túto večnú zmluvu znovu obnoviť. Pre nás je božia zmluva obnovená v Ježišovi a potvrdená jeho krvou. Je to zmluva, ktorá je naplnením a prevýšením tej starej. Boh v nej už nezaisťuje len pretrvania národa v dejinách, ako to zaisťovala SZ zmluva Izraelu, ale tým, ktorí uveria, dáva nový a večný život, skutočnosť neohraničenú a plnú Boha samého. Dáva podiel na nebeskom Kráľovstve, ktoré nám Kristus získal. Preto i Desatoro patrí k radostnej zvesti so všetkým tým, čo NZ prináša.
A predsa prináša Ježiš čosi nové. Veď Ježiš je Živou a Vtelenou Torou, Vteleným Božím Zákonom, Božím Zákonom v človeku. Novosť nespočíva v nových prikázaniach, ale v tom, že sa Boží zákon, skrze prijatie Ježiša ako osobného Spasiteľa, znovu stane súčasťou ľudskej prirodzenosti a mocou Ducha Svätého bude vložený do srdca človeka. Spása je v znovu prijatí Božieho Slova, ktoré sa v osobe Ježiša Krista zjavilo. Duch Svätý spôsobí, že začneme chápať akým ťažkým a až neznesiteľným bremenom je zákon hriechu, ktorý vládne v našej narušenej prirodzenosti a začneme prežívať skutočnú blaženosť z plnenia božích príkazov, z poslušnosti Božím príkazom. Veď poslušnosť Božím príkazom je Láskou k Bohu, k sebe i blížnemu a vedie ku Spáse, k obnove prebývania Boha v nás.
Po tom všetkom, čo sme pochopili sa môžeme lepšie stotožniť so slovami žalmu: „Zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu. Svedectvo Pánovo je hodnoverné, dáva múdrosť maličkým. Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce. Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči. Bázeň pred Pánom je úprimná, trvá naveky. Výroky Pánove sú pravdivé a všetky spravodlivé. Vzácnejšie sú než zlato, než veľký drahokam, sladšie sú než med, než medové kvapky z plástu.“