5. Veľkonočný utorok – (Sk 14,19-28)

Dnešné čítanie začína akoby obžalobou Židov: „Z Antiochie a Ikónia prišli Židia, získali si zástupy a kameňovali Pavla.“ Musíme si však uvedomiť, že aj z druhej strany stoja príslušníci židovského národa. Aj Pavol je Žid. Je to príznačná črta židovského národa, že sú schopní milovať Boha až po sebažertvu. Pavla ukameňovali až na smrť. Nebola to nejaká hra na kameňovanie, ale bola to surová snaha zabiť Kristovho svedka. A boli si svojím výsledkom natoľko istí, že ho vyvliekli za mesto, lebo sa nazdávali, že je mŕtvy. Až takto môže vyzerať život apoštola. Žiadne evanjelium „úspešného života“, ak prijmeš Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa.

Písmo Sväté hovorí, že keď ho obstúpili učeníci, vstal a vošiel do mesta. Na vlastných nohách vošiel do mesta. Apoštol Pavol sa počas tohto kameňovania pravdepodobne znovu stretol s tým, ktorý je Život. Poznáme to zo skúsenosti iných svätých, že Boh nesmierne odmeňuje už len snahu trpieť pre neho. Pavol a jeho spoločníci vošli do mesta, ale nie preto, aby sa schovali, ale preto, aby aj tomuto mestu ohlasoval evanjelium. Pavlova tvár bola ešte plná hŕč a rán a predsa i s takýmto výzorom ohlasoval evanjelium. Nečakal na to, až bude mať znovu zdravý výzor a vystúpi v uhladenom obleku s kravatou. Vystúpil dobitý tak, ako Ježiš, ktorého ohlasoval. Napriek, akoby fiasku, Skutky apoštolské konštatujú, že „získali mnoho učeníkov“, lebo radikálny život priťahuje.

Služba apoštolov Barnabáša a Pavla je vyjadrená v Skutkoch apoštolských aj týmito slovami: „Utvrdzovali srdcia učeníkov a povzbudzovali ich, aby vytrvali vo viere, pretože – hovorili – do Božieho kráľovstva môžeme vojsť len cez mnohé súženia.“ Všetci sme odkázaní na túto službu. Súženia tohto sveta spôsobujú, že sme v pokušení pochybovať. Nikdy nesmieme zabudnúť, že do Božieho kráľovstva sa vchádza len cez mnohé súženie. Túto službu utvrdzovania a povzbudzovania si dlhujeme navzájom. Manžel manželke, rodičia deťom a deti rodičom. Je to prejav kresťanskej lásky.

V čom sa máme utvrdzovať? Máme sa utvrdzovať vo viere v Boha – Lásku, ktorý sa zjavil v Kristovi a v nádeji na Spásu. Prečo? Pretože sú to základné piliere Evanjelia. Viera v tieto pravdy je nutná k tomu, aby sme kráčali dopredu, aby sme na sebe pracovali. V 1 Jn 3,3 čítame: „Každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý, ako je on čistý.“ V jednom apokryfe je zaznamenaný takýto výrok Pána Ježiša: „Medzi najťažšie hriechy patrí zarmútiť svojho brata na duchu.“ Je to výrok, ktorý sa významom podobá inému: „Keby niekto povedal svojmu bratovi hlupák, blázon, bezbožník…“ Zarmútiť brata na duchu znamená zobrať mu nádej. Človek bez nádeje sa rúti do záhuby. Ak chceme, aby kráčal dopredu, musíme povzbudiť jeho úsilie. My všetci sa máme povzbudzovať navzájom vo viere v Božiu Lásku. Boh chce spasiť všetkých ľudí. Keď nás zaplaví utrpenie, nie je to preto, že by nás Boh nemal rád, ale preto, že nás čistí, aby sme prinášal viacej úrody. A nesmieme zabúdať, že práve utrpenie je znamením že kráčame správne do Božieho kráľovstva.

„A keď v jednotlivých cirkevných spoločenstvách vkladaním rúk ustanovili starších, po modlitbách a pôstoch ich odporúčali Pánovi, v ktorého uverili.” Apoštolská moc sa odovzdáva vkladaním rúk, čo je naša vysviacka. Len ten, kto takto prijal moc, môže platne sláviť eucharistiu a rozhrešovať od hriechov. Nemôže to robiť hocikto. Keď sme niekoho k Pánovi priviedli, aj my ho máme „odporúčať Pánovi“ lebo on dáva vzrast vo viere, v nádeji a v láske. Odporúčať niekoho Pánovi znamená, modliť sa za neho. Služba apoštola nie je ľahká. Sv. Pavol viackrát na svojom tele prežil kameňovanie, bičovanie a na svojich cestách prežil rôzne katastrofy.

„Keď sa vrátili do svojho spoločenstva, vyrozprávali, aké veľké veci prostredníctvom nich urobil Boh, a že pohanom otvoril bránu k viere.“ Aj my všetci sme vyzvaní, aby sme vydávali svedectvo, aké veľké veci aj skrze nás urobil Boh. Komu, skrze naše svedectvo otvoril dnes bránu viery? Viera je brána, lebo skrze ňu sa vstupuje do Božieho kráľovstva. „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený!“ Viera je zvláštna, dvojitá brána. Jedni dvere otvárame my svojou vôľou a druhé otvára Božia dobrota. Viera spôsobí dýchanie duše, prúdenie od Boha k nám a od nás k Bohu a to je obnova duchovného života.