5. Veľkonočný štvrtok – (Sk 15,7-21)

Včera sme skončili tvrdením, že apoštoli a starší sa zišli, aby vec skúmali. A tam, kde prebieha nejaké skúmanie je dobré, aby zazneli všetky názory, pre i proti. Dnešné čítanie nám odhaľuje, že to úžasné spoločenstvo prvých kresťanov, ktorý ešte mnohí poznali osobne Krista, sa pohádalo. Skutky apoštolské doslova hovoria, že to bola veľká hádka. Hádka nemusí byť hriešna, ak je v záujme pokroku a dobra a ak je konštruktívna. Na Slovensku existuje príslovie: „Čo sa hádava, to sa rado máva!“ Hádka je určitou formou komunikácie a zaiste má v Božích očiach väčšiu hodnotu, ako mŕtve ticho.

„Keď nastala veľká hádka, vstal Peter a povedal apoštolom a starším: „Bratia, vy viete, že Boh si ma od prvých dní vyvolil spomedzi vás, aby pohania z mojich úst počuli slovo evanjelia a uverili. A Boh, ktorý pozná srdcia, vydal im svedectvo, keď im dal Ducha Svätého tak ako nám; a neurobil nijaký rozdiel medzi nami a nimi, keď vierou očistil ich srdcia.“ Keď hádka nenachádza riešenie, treba aby do nej vniesol svetlo „odborník“. A Peter je takým odborníkom, ktorý je do tejto pozície menovaný samotným Kristom. Ako som už spomínal, Peter sa odvoláva na svoju skúsenosť, na to, čo on sám zažil. A jeho skúsenosť jednoznačne hovorí v prospech apoštolov Pavla a Barnabáša. Mravnú bezúhonnosť, ktorá je podmienkou spoločenstva s Bohom, a o ktorú sa celý SZ Izrael usiloval práve zachovávaním zložitého rituálu, dosiahli pohania Božou milosťou, skrze vieru.

Sv. Peter doslova konštatuje, že Boh im vierou očistil srdcia. Aký význam v tomto úryvku má slovo „viera“. Viera je otvorenosťou voči Bohu, ktorý sa nám zjavuje v Ježišovi. Viera je teda schopnosťou prijať Boha, skrze Ježiša a tak byť oslobodený od tej najhroznejšej nečistoty, ktorou je „asebeia = bezbožnosť“. Dôležitá nie je obriezka na tele prevedená rukou, ale obriezka srdca, ktorá sa uskutočňuje vierou v Božie Slovo. Boh vierou očistil srdcia pohanov. A ako znak svojho zaľúbenia v nich, dal im Ducha Svätého. Prítomnosť Ducha Svätého je znakom omilostenia a Spásy.

„Prečo teda teraz pokúšate Boha a chcete položiť na šiju učeníkov jarmo, ktoré nevládali niesť ani naši otcovia, ani my?! A veríme, že aj my budeme spasení milosťou Pána Ježiša takisto ako oni.“ Boh sa prejavuje aj prostredníctvom jasného rozumného ľudského uvažovania. Sv. Pavol to potom vo svojich listoch rozvádza a hovorí: „Keby zákon mohol priviesť niekoho k ospravodliveniu, prečo potom musel Kristus zomrieť?“ Kristus nám svojou smrťou vydobyl prístup k tej milosti. Môžeme dokonca povedať, že Milosť, Spása a Duch Svätý je to isté. Spása človeka spočíva v tom, aby bolo znovu obnovené Životodárne Spoločenstvo s Bohom. A to je dielo Ducha Svätého. On nás znovu vovádza do spoločenstva s Otcom i Synom.

Peter prehovoril a: „Celé zhromaždenie stíchlo a počúvali Barnabáša a Pavla, ktorí rozprávali, aké veľké znamenia a divy urobil Boh prostredníctvom nich medzi pohanmi.“ Existuje latinské príslovie: „Roma locuta, causa finita!“ Rím prehovoril, prípad je skončený. Často sa v cirkevných dejinách, zvlášť počas koncilov, stretáme s podobnou situáciou vášnivých teologických dišpút. A často svojím rozhodujúcim hlasom ukončuje tieto nekonečné debaty nástupca Petrov v Ríme. Na niektorom koncile zaznelo uznanlivé konštatovanie: „Ústami pápeža, prehovoril Peter!“

Zhromaždenie stíchlo, aby počúvalo. Je potrebné ticho, aby sme sa naučili počúvať aj tých, ktorí majú opačné názory. Teoretický by sa apoštoli mohli škriepiť, alebo diskutovať do nekonečná, ale treba skúmať prax. Prax potvrdí alebo vyvráti teóriu. V tomto prípade pre prax evanjelizácie medzi pohanmi, napriek tomu, že neboli podrobovaní rituálu Mojžišovho zákona, svedčili veľké znamenia a divy, ktoré sú vždy znakom Božej prítomnosti a Božieho schválenia apoštolátu. Aj úsudok apoštola Jakuba je podobný: „preto si myslím, že neslobodno znepokojovať tých, čo sa z pohanov obracajú k Bohu, ale im treba napísať, aby sa zdržiavali poškvrnenia modlami, smilstva, zaduseného a krvi.“

Výsledok tohto apoštolského snemu, by sme mohli vyjadriť tak, ako ho vyjadruje apoštol Peter: „My veríme, že aj my (Židia) aj oni (Pohania, ktorý uverili) (teda my všetci) sme spasení milosťou Pána Ježiša, ktorý nech je požehnaný na veky“. Nie vlastnou silou ale milosťou Pána Ježiša, ktorá spočíva v tom, že ho prijímame ako svojho Pána a Spasiteľa, ako svoju Cestu, ako svoju Pravdu a ako svoj Život, ktorý nech je požehnaný na veky!