Pán Ježiš nás v dnešnom evanjeliu poučuje o tom, v čom spočíva pravá a skutočná láska k Bohu. Možno sa aj my sami zamýšľame nad tým: „Ako môžeme milovať Boha z celého srdca, z celej duše a zo všetkých síl, Boha, ktorého nevidíme a nepoznáme?“ V dnešnom evanjeliu dostávame odpoveď na náš problém. Pán Ježiš hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ Akoby povedal: „Ten ma skutočne miluje, kto zachováva moje slovo!“ Lásku k Bohu môžeme prejaviť tým, že zachováme jeho Slovo. Tak ako sa hovorí o viere, že je z počutia Božieho Slova, tak je aj Láska zo zachovávania tohto Slova. Láska je snahou žiť Božie Slovo. Je to láska k Bohu, lebo On sa zjavil vo svojom Slove a nemá inú povahu a charakter ako ten, ktorý nám zjavuje Ježiš. Je to láska aj k sebe samému, pretože v tom je naša dokonalosť a naše určenie, byť božím obrazom. Z naplnenia tohoto pramení naša večná blaženosť. A je to súčasne aj láska k ľuďom, lebo všetci okolo nás čakajú, že sa skrze nás zjaví čosi z dobroty Božieho Slova.
Krivdíme Bohu a veľmi sa mýlime, keď ho stále považujeme za Neznámeho. Boh sa zjavil a seba samého vyslovil v osobe Ježiša Krista. Vo všetkom, čo Ježiš konal a učil sa zjavuje charakter Boha Otca a to až na toľko, že platí to, čo hovorí Ježiš na inom mieste: „Kto vidí mňa, vidí Otca!“ Boh sa zjavuje skrze Ježišovo človečenstvo. Boh nemá inú tvár ako tvár človeka – Ježiša. Už v SZ sa zjavuje ako Syn človeka. Ak je v našom srdci stále „pojem Boh“ prázdnym pojmom, tak len preto, že sme úplne neuverili v Ježiša, ako v pravého Boha i pravého človeka, alebo preto, lebo neberieme ohľad na to, čo konal, čo hovoril a učil.
Pravá úcta voči Ježišovi nespočíva len v tom, že prijímame a adorujeme Najsvätejšie Telo Pána, ale predovšetkým v tom, že sa snažíme porozumieť a poslúchať jeho príkazy. Prítomnosť Pána Ježiša v Písme Svätom je tak reálna, že sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „sacramentum audibile“, čo môžeme preložiť ako: „sviatosť počutia“. Túto sviatosť si však môžeme sami denne vysluhovať, koľko krát potrebujeme a chceme. Môžeme si ju vysluhovať aj vtedy, keď sme chorí a neschopní prísť do kostola. Dokonca aj vtedy, keď sme z nejakého právneho alebo morálneho dôvodu vylúčení z prijímania Najsvätejšej sviatosti Oltárnej. Čítanie Písma Svätého je duchovným svätým prijímaním. Sv. František z Assisi hovorí, že skrze Božie Slovo hlboko preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa.
Kto žije bez vzťahu ku Slovu Božiemu, kto sa o toto Slovo nezaujíma a kto sa Slovom Božím nenechá znepokojiť, ten žije mimo Božej Lásky a Spásy. Nie je na dobrej ceste. Ak si niekto myslí, že ku Spáse stačí, ak raz začas príde do kostola na spoveď, ale väčšinu života prežije v duchu a v rytmoch tohto sveta, takýto človek klame sám seba. „Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová“, hovorí Ježiš. Bez snahy žiť Božie Slovo neexistuje žiadna láska k Bohu. Takýto človek klame sám seba. Žije v nádeji, ktorú Boh nedal. Boh nikomu nesľúbil, že príde do neba, aj vtedy, keď nebude Božie Slovo zachovávať.
Pán Ježiš dokonca sľubuje, že nebo príde do nás, do našich sŕdc, ak budeme zachovávať Božie Slovo. Hovorí o prebývaní Boha v nás. „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ Boh Otec a Boh Syn v Duchu Svätom budú prebývať v človeku, ktorý sa usiluje žiť Božie Slovo. Až toto je skutočný duchovný život: Božie prebývanie v duši človeka. Sv. Peter apoštol v Skutkoch apoštolských vyjadruje túto zákonitosť takto: „Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú!“
Ak v tebe neprebýva Boh, kto v tebe prebýva. Komu žiješ? Pre koho, alebo kvôli čomu existuješ? Večnosť začína už tu. Nie je jedno ako prežijeme svoj život. Naša večnosť priamo naväzuje na našu časnosť. Aj v duchovnom živote platí zákon zotrvačnosti. Človek nieje schopný zmeniť štýl života päť minúť pred smrťou. Strom padá tam, kde sa celý život nakláňal.
Sv. František Saleský nám dáva takéto ponaučenie:
„Drahá Filotea, rada počúvaj Slovo Božie, či už v kázni alebo v náboženskej prednáške. Je to dobré semeno, ktoré nesmieš nechať padnúť medzi kamene. Náboženské vzdelanie vyžaduje vždy rozšírenie a prehĺbenie a vôľa potrebuje povzbudenie. Aká škodlivá, nebezpečná a trestuhodná je sebestačnosť v náboženskom vzdelávaní. Spasiteľ o tom povedal: „Kto je z Boha, počúva Božie slová.“ (Jn 8,47) Kto teda nepočúva, kto nerád počúva, kto sa mu celkom úmyselne vyhýba – napríklad chodí úmyselne do kostola až po kázni – ten nieje z Boha. A kto nieje z Boha, z kohože je? Z nepriateľa a protivníka Božieho – diabla.
Počúvaj Slovo Božie vždy pozorne a úctivo. Počúvaj ho v duchu viery, akoby vychádzalo z úst Božích. Dovoľ, aby slová a myšlienky padali na tvoju dušu, aby vnikali do nej. Rob si vážne predsavzatia podľa počutých myšlienok, aby semeno Božieho Slova prinášalo v tvojom srdci ovocie tridsať, šesťdesiat, až stonásobné. Príkladom nech ti je Ježišova matka, o ktorej je napísané: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19) Pamätaj, že Boh tak isto počúva a prijíma naše slová, slová našej modlitby, ako my sami počúvame a prijímame jeho slová.“