V dnešnom evanjeliu sa Pán Ježiš prihovára všetkým svojím učeníkom a teda aj nám. Aj my sme učeníci nášho Pána, ak beriem vážne jeho slovo. „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ Možno nás prekvapí skutočnosť, že láska je tu daná ako príkaz. Taká samozrejmá a viac menej spontánna vec ako príkaz. Ľudia považuje lásku za vec citu. A ako sa hovorí: „Citu nerozkážeš! Ak je niekto raz nesympatický, má smolu, nedokážem ho milovať.“ Ale Láska, ktorú nás chce naučiť Boh svojím Slovom je prednostne záležitosťou vôle a tú môžem smerovať. Láska je prednostne poslušnosťou voči Bohu, ktorý sa zjavuje vo svojom Slove. Ak platí, že viera je z počutia Slova, tak platí, že Láska je z uskutočňovania Slova. Sv. Benedikt vyjadruje túto zákonitosť lásky slovami: „Láska rastie v konaní!“
Je pravda, že láska by mala byť čímsi spontánnym. Človek vo svojom srdci predsa má zmysel pre hodnoty. Sám by mal prísť na to, čo je skutočne lásky hodné. Avšak jeden z dôsledkov dedičného hriechu je v tom, že sa rozum človeka zatemnil, že sa mu z obzoru stratili tie Najväčšie hodnoty a dôsledkom je to, že vôla sa naklonila ku zlému. Možno nie priamo ku zlu ale skôr k čiastočným dobrám, ktoré ale prekrývajú Absolútne Dobro a tým sa stávajú zlom. Po dedičnom hriechu nie je naša chovanie a prežívanie úplne normálne a často sa nám musí rozkazovať ako chorému. Máme pokazenú chuť: Dobro nám nechutí, ale keď ho urobíme, sme z toho šťastní. Zlo nám chutí, ale keď ho spáchame, sme z toho nešťastní.
Máme sa milovať tou istou mierou, akou Ježiš miluje nás a tou mierou je Duch Svätý. My všetci sme po dedičnom hriechu postihnutí práve v oblasti ducha. Nemáme Ducha Svätého. V našich dušiach sa ubytovalo knieža tohto sveta. Možno sa to niekomu zdá prehnané a možno budete reagovať: „My predsa nie sme posadlí!“ Možno, ale všimnime si, čo hovorí Ježiš v 8 hl. Jánovho evanjelia a to dokonca tým, ktorí už v neho akosi uverili: „Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca.“ (Jn 8,44) Čo myslíte, odkiaľ sa v našom srdci objavuje tá príchylnosť k hriechu, to nutkanie a navádzanie na hriech, alebo tie rúhavé myšlienky. „V hriechu ma počala moja mať.“ Ježiš sa počal z Ducha Svätého a v Duchu Svätom. My všetci potrebujeme uzdravenie v oblasti ducha. Práve Duch Svätý uzdravuje našu zranenú spontánnosť.
„Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ Toto je podstata skutočnej lásky. Dávať život druhému. Dávať druhému účasť na svojom živote. Vzájomné zdieľanie duchovných i hmotných dobier. Takýmto spôsobom miluje každá matka, ktorá sa vedome rozhoduje prijať dieťa do svojho života. Podobne miluje každý otec, ktorý sa obetuje pre svoje deti a zarába im na živobytie. A týmto spôsobom miluje aj každý duchovný otec alebo matka, keď bojuje za Spásu jemu zverených duší.
„Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem.“ Čo je to priateľstvo? Mohli by sme povedať, že je to akási pohoda lásky. Priateľom je ten, s ktorým si rozumiem, ktorý ma chápe a uznáva. Človek po dedičnom hriechu stratil Božie priateľstvo. Nestratil Božiu Lásku, ale stratil Božie uznanie ku svojmu pomýlenému smerovaniu. Stratila sa pohoda Lásky Boha k nám a nás k Bohu. Boh nás miluje aj za cenu utrpenia, my sa zdráhame milovať Boha nadovšetko. Dôkaz pravého priateľstva je jednota vo vôli i v skutkoch. Sv. František hovorí, že „Každé prekonané pokušenie je ako snubný prsteň, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka!“ Naše priateľstvo s Bohom začína v rozchode s hriechom, v zápase s hriechom. Praktická poslušnosť Božiemu Slovu je Láska.
„Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ Mnohí ľudia dávajú prednosť služobnému pomeru k Bohu pred ozajstným priateľstvom. Byť sluhom je jednoduchšie. Nevyžaduje žiadnu vnútornú zmenu. Stačí keď si budú svedomite plniť zverené povinnosti. Priateľstvo je náročnejšie ale obšťastňujúce. Priateľstvo to je vzájomné zdieľanie životov a vnútorného sveta. „Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ Priateľstvo s Ježišom začína tam, kde je ochota poslúchať Boha. Ochota zaoberať sa Božím Slovom. Mať stále priložené ucho na Božom srdci a počúvať, čo sa v ňom deje. Ak dobre poznáme Božie Slovo, budeme sa vedieť lepšie zorientovať vo svete duchov, ktorí sa snažia ovplyvňovať náš svet. Budeme vedieť, ktorý duch skutočne prichádza od Boha a ktorý nie.
„Nie vy ste si vyvolili mňa , ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo: aby vám Otec dal všetko, o čo budete prosiť v mojom mene.“ Niekedy si pyšne myslíme, že my sme sa vydali za Kristom, že my sme si zvolili jeho ako svoju životnú cestu. A keď nám Pán ukáže naše zlyhanie, začíname pochybovať o svojom povolaní. Práve preto zaznieva toto Božie Slovo. „Nie vy ste vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás.“ Takto sa mohol utešovať aj apoštol Peter, keď zaprel. Pán mu to dopredu ohlásil a nebol prekvapený Petrovým zapretím, ale Peter, ktorý sám seba nepoznal a ktorý si tak veľmi veril, bol z toho šokovaný. Ježiš napriek Petrovmu zlyhaniu, nezrušil jeho povolanie. Zmysel Božieho vyvolenia je, aby sme podobne ako ovocný strom prinášali hojne ovocia. Boh čaká od našich duší, že budú podobné stromom. Prinášame ovocie, keď sme napájaný Duchom Svätým. Ovocie Ducha Svätého je láska, radosť, pokoj a mnoho iných chariziem pre dobro Kristovho tela.