5. Veľkonočná streda – (Sk 15,1-6)

„Prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: „Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení.“ V dnešnom čítaní je riešený problém vzťahu kresťanov z pohanstva k Mojžišovmu Zákonu. Pod Mojžišovým zákonom nemyslíme teraz Desatoro a mravný odkaz Mojžišov, ktorý je stále všeobecne záväzný aj pre kresťanov, ale skôr mienime rôzne obradné židovské predpisy, ktoré Mojžiš nariaďuje pre Izrael, ako napr. obriezku, alebo rozdeľovanie pokrmov na čisté a nečisté. Ide o problém, či sa musí pohan najprv stať Židom a až potom môže mať účasť na Spáse. Taká bola totiž bežná prax. Ak sa niektorý pohan cítil oslovený Judaizmom, musel sa najprv podrobiť obriezke a aby mohol mať účasť na Požehnaní a zasľubeniach daných Izraelu, musel zachovávať i ostatné predpisy Zákona.

„Keď sa s nimi Pavol a Barnabáš dostali do sporu a nie malej hádky, rozhodli, že Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k apoštolom a starším do Jeruzalema.“ Cirkev z pohanov sa dostala do problémov, ktoré sa zdali neriešiteľné, lebo existovali iné spoločenstvá kresťanov, ktoré prebrali túto pôvodnú židovskú prax. Myslím si, že Pavol i Barnabáš by sa dokázali obhájiť i sami, ale nechceli vyvolávať roztržky a nejednotu, preto tento problém postúpili vyššiemu orgánu Cirkvi, ktorý predstavoval apoštolský snem v Jeruzaleme.

„Cirkev ich teda vypravila a oni išli cez Feníciu a Samáriu a rozprávali, ako sa obrátili pohania, a všetkým bratom pôsobili veľkú radosť. Keď prišli do Jeruzalema, prijala ich cirkev, apoštoli a starší a oni vyrozprávali, aké veľké veci s nimi urobil Boh.“ Celá cirkev sa tešila z úžasných prejavov Božej moci a mnohých obrátení. Zmyslom Božieho Zákona je Spása, ktorá spočíva v Duchu Svätom. Ak niekde existuje zdravý duchovný rast, ako prejav skutočného života, ak sú tu prejavy prítomnosti Ducha Svätého a pod nimi nemyslím natoľko rôzne mimoriadne charizmy, ako skôr solídnosť a svätosť života, teda prejavy Ducha Svätého na úrovni bytia, zmysel Zákona bol naplnený.

„Tu vstali niektorí, čo uverili zo sekty farizejov, a hovorili: „Treba ich obrezať a prikázať im, že musia zachovávať Mojžišov zákon.“ Podľa ich názoru, ak sa nedajú obrezať podľa Mojžišovho zákona, nemôžu byť spasení. Keďže si nevedeli s problémom rady, obrátili sa na apoštolov. Je mnoho problémov, mnoho sporných veci v samotnej cirkvi, v ktorých musí rozhodnúť cirkevná vrchnosť. Musí tu existovať nejaká Bohom daná autorita, ktorá rozhodne tieto veci. Židia boli zvyknutý na takúto Bohom danú autoritu, ktorá takisto vyplývala z Bohom daného Mojžišovho zákona a ktorú predstavoval Veľkňaz s Veľradou. Nebolo tu ono známe Lutherovo „sola scriptúra“, teda samé Písmo stačí. Samotné Písmo nie je vždy jednoznačné. Je v ňom zachytená určitá Božia pedagogika. Je Božou rečou, ktorá sa ale prispôsobuje obmedzenosti človeka. Sám Ježiš hovorí apoštolom, že existujú Božie Pravdy, ktoré by momentálne nezniesli, až Duch Svätý ich vovedie do plnosti Pravdy.

A preto i napriek tomu, čo bolo už napísané v Mojžišovom zákone a čo skôr svedčilo v prospech osvedčenej praxi židokresťanov, počujeme, že „Apoštoli a starší sa zišli a skúmali túto vec.“ Božie Zjavenie sa nedeje len skrze Písmo, ale aj skrze zdravý ľudský rozum a životné skúsenosti. Veď nakoniec i toto ich rozumné skúmanie a uvažovanie sa stalo súčasťou Božieho Zjavenia zachyteného v Písme Svätom. Ako budeme počuť zajtra, apoštol Peter sa nedovoláva na Bohom danú neomylnosť, ale skôr poukazuje na svoju duchovnú skúsenosť: „Bratia, viete, že Boh si ma od prvých dni vyvolil spomedzi vás, aby pohania z mojich úst počuli slovo Evanjelia a uverili. A Boh, ktorý pozná srdcia, to potvrdil, keď im dal Ducha Svätého tak ako nám; neurobil nijaký rozdiel medzi nami a nimi, lebo vierou očistil ich srdcia.“