Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia.“ Dnes nám Pán Ježiš predkladá pred oči podobenstvo o tom, v akom vzťahu sa nachádza ako Bohočlovek k Bohu Otcovi a v akom vzťahu k nám. Tento vzťah je podobný vzťahu vinohradníka k viniču a viniča k ratolestiam. Vieme, ako sa musí znovu a znovu prečisťovať vinič, aby prinášal dobrú úrodu. Možno nám napadne, prečo Ježiš musí stále prechádzať touto očistou? Lebo jeho Vtelenie chce pokračovať v každom z nás a chce zahrnúť všetkých ľudí.
Ježiš hovorí o sebe: „Ja som pravý vinič.” Ježiš je zdrojom života všetkých ratolestí. Musíme sa krstom a ostatnými sviatosťami doslova nechať zaštepiť do tohto tajomného viniča, ktorým je sám Kristus. Bez tohto základného skutku nemôžeme produkovať dobré hrozno, ale rodíme len divé a trpké plánky. Úrodu dokážeme prinášať len v dôvernom kontakte s Ježišom. Miazgou, ktorá preniká do nás z tohto tajomného viniča je Boží Duch. Musíme zostávať s Kristom spojení, lebo bez neho uschneme a stratíme vitalitu. Musíme žiť z tej istej krvi a toho istého tela. Je nutné zostať v Ňom, lebo len tak aj On ostane v nás. Kristus na kríži sa podobá viniču a On je naozaj Stromom Života.
Boh Otec vystupuje v tomto podobenstve ako vinohradník. Podobne ako vinohradník aj On sleduje jednotlivé ratolesti, a ktoré neprinášajú úrodu, tie odrezáva a tie, ktoré prinášajú, čistí, aby prinášali ešte viac. Každý zásah nožom na viniči je bolestivý. Existuje bolesť, v ktorej ratolesť na koniec uschne a bude hodená na oheň, kde ju spália, pretože nespolupracovala s viničom. „Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.“
Ale existuje aj iná bolesť, bolesť, ktorá nás očisťuje a spôsobuje, že sme schopní prinášať stále viac ovocia. A táto bolesť by nám mala byť milšia, ako všetky rozkoše sveta, lebo nás vedie k absolútnej blaženosti. „Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne.“ Tým nožom, ktorým nás Boh Otec čistí, je Božie Slovo. V liste Hebrejom čítame, že Božie Slovo je živé a účinné, ostrejšie ako dvojsečný meč, preniká až na rozhranie duše a tela a rozsudzuje myšlienky srdca. Keď prijímame do svojho života tento láskyplný zásah Božieho Slova, vtedy sme stále viac a viac očisťovaní. Je veľmi dôležité mať ustavičné spojenie s Božím Slovom.
Ježiš nehovorí, že bude v nás len pár minút po sv. prijímaní, ale prehlasuje: „Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom.“ Teda vo sv. prijímaní nejde o nejakú láskavosť voči Ježišovi, ktorého na chvíľu v sebe vydržíme, ale sa jedná o stále výraznejšie stotožnenie sa s ním. Máme ho prijať a zostávať s ním a v ňom. Ak s ním nejdeme do svojho každodenného života, je to podraz a zrada a je to ďaleko od skutočnej lásky. Zmyslom učeníctva i prijímania eucharistie je posilnenie Kristovej prítomnosti v nás.
„Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.” Lebo len ak ostaneme v Ježišovi a jeho slovo ostane v nás, môžeme prosiť, čo len chceme a dostaneme to. Ak chceme hovoriť s Angličanom, musíme sa naučiť po anglický. Ak sa chceme rozprávať s Bohom, musíme zvládnuť Božie Slovo. Boh nám rozumie len vtedy, keď hovoríme tou istou rečou ako hovorí On a jeho rečou je Božie Slovo. Boh Otec je oslávený tým, že prinášame veľa ovocia a že sa stávame Ježišovými učeníkmi.
Boh Otec je oslávený tím, že prinášame hojné ovocie a že sa stávame Ježišovými učeníkmi. Boh chce byt oslávený naším bytím i naším životom. Keď sa necháme pretvárať Kristom, objaví sa v nás dvojaké ovocie. Ovocie Ducha, ktorým je zmena bytia, a spôsobuje lásku, radosť, pokoj, šťastie, trpezlivosť a všetky cnosti, a ovocie dobrých skutkov, ktoré pramení z tejto zmeny bytia.
Sv. Paschal Baylonský nám zanechal túto náuku o modlitbe: „Keďže najväčšou túžbou Boha je preukazovať ľuďom dobrodenie, maj pri všetkých svojich prosbách pevnú vieru, že Boh ti chce dať, o čo ho prosíš. Nepros však o nič, čo by ti Boh vopred nebol vnukol, aby si o to prosil. On totiž je skorej pripravený vypočuť tvoju prosbu, ako ty ju predniesť. On stále vyčkáva, aby sme ho prosili. Nech ťa teda k prosbe vedie skôr Božia vôľa, ako tvoja nevyhnutná potreba; pretože On ťa chce obdarovať: veď modlitby sa majú vždy konať s prihliadnutím na zásluhy tajomstva života nášho Pána Ježiša Krista. Vytrvalo cvič svoju dušu nepretržitou a usilovnou činnosťou, aby si želala iba to, čo si želá Boh; vzdiaľ od svojej vôle každé dobro alebo zisk, ktorý by si mohol dosiahnuť touto prosbou.
Áno, vždy hľaď na toto, že predovšetkým nám treba hľadať Boha. Naozaj je dôstojné, aby sme najprv a nadovšetko hľadali Boha, a to aj z toho dôvodu, že Božia Vznešenosť si želá, aby sme aj dosiahli to, o čo prosíme, keďže tým sa stávame schopnejšími jemu slúžiť a môžeme ho dokonalejšie milovať. Takýto úmysel maj pri všetkých svojich modlitbách a prosbách, a keď o niečo prosíš, rob to z lásky a pre lásku, a tiež dôrazne a bez ohľadu. Odpútaj svoje srdce od vecí tejto doby a opätovne uvažuj, akoby na tomto svete nebolo nič iné, iba ty a Boh sám. Nikdy, čo i len na chvíľku, neodvráť svoje srdce od Boha. Nech je tvoje zmýšľanie úprimné a pokorné; neúnavne pozoruj seba samého a Božia láska nech sa rozlieva na všetko ako olej.“