Dnešné evanjelium nám vykresľuje situáciu, ktorá nastala pri poslednej večeri. Apoštol Judáš už opustil spoločenstvo ostatných apoštolov. Ostali len tí, ktorí boli Kristovi verní. Je isté, že Judáš išiel zradiť a Ježiš o tom vedel, a predsa hovorí o svojej oslave: „Teraz je oslávený Syn človeka a v ňom je oslávený Boh. A ak je Boh oslávený v ňom, aj Boh ho v sebe oslávi a už čoskoro ho oslávi.“ Zo strany apoštola Judáša sa chystá zrada. Veľrada sa rozhodla, že Ježiša zabijú a predsa hoci toto všetko vedel a nič mu nebolo skryté, hovorí o svojom oslávení. Ináč sa na veci nášho života dívame my a ináč sa díva Boh. Po prvotnom hriechu platí, že Boh ma iný vkus ako my. Boh vidí ďalej ako my. Ježiš už teraz vníma budúce vzkriesenie.
Pán Ježiš v tejto chvíli dokonale napĺňa 4. božie prikázanie. Toto prikázanie hovorí o úcte, ktorú sme povinní voči svojím rodičom. Avšak v hebrejskom ponímaní má ešte iný význam. Pôvodný význam hovorí, že dieťa má žiť tak, aby bolo rodičom na slávu. Pán Ježiš je Slávou Boha Otca, ktorý je v nebi. Môžeme sa zamyslieť každý sám nad sebou, či svojím životom robím slávu svojím rodičom a či v konečnom dôsledku vedie môj život k oslave Boha Otca, ktorý je v nebi.
Túžba po Sláve je vložená do našej prirodzenosti. Človek bol stvorený pre Slávu. Najprv si však musíme definovať, čo je to sláva. Sláva je objektívne uznanie nejakej osobnej kvality. Každý človek túži po uznaní. Problém je v tom, od koho očakávam uznanie, či od hriešnych a často pomýlených ľudí, alebo od Boha. Chyba našej slávy spočíva v tom, že je často len ľudská a povrchná. Alebo dokonca niekedy je ľudským uznaním proti Božiemu pohľadu na nás. A teda nie je pravdou. Preto hľadanie slávy u ľudí môže byť prekážkou na ceste spásy, ktorá začína poznaním vlastnej hriešnosti. Pán Ježiš nás pozýva, aby sme hľadali predovšetkým slávu, ktorú dáva Boh. A táto Sláva začína naším obrátením
Všetci sme určený ku Sláve. Chcieť byť slávny je každému prirodzené. Ak niekto nechce byť v správnom slova zmysle slávny, popieram určenie, ktoré mu dal Boh. Boh ho stvoril preto, aby som bol jeho obrazom. To znamená i zjavením jeho Slávy. Hriešne je to vtedy, keď hľadáme svoju slávu výlučne u ľudí a žijeme bez ohľadu na Slávu Boha.
Tento konflikt medzi ľudským a božským uznaním je problémom, ktorý sa objavuje od prvotného hriechu. Človek po hriechu, má iný vkus ako Boh. Človek po hriechu je sústredený na vonkajšok, oceňuje telesné kvality, oceňuje ženu predovšetkým za jej vonkajšiu krásu, muža pre jeho telesnú zdatnosť. Hľadať uznanie u ľudí, ktorí sú poznačení hriechom, ktorých rozum sa zatemnil a vôľa sa naklonila ku zlu, môže byť naozaj hriešne, možno až ťažko hriešne, ale hľadať Slávu u Boha, hľadať uznanie u Boha, nie je hriechom, naopak je to jedna z dôležitých čností. Boh človeka uznáva skrze ľudské svedomie. Svedomie je miesto v našej duši, kde môžeme zažiť nie len výčitky zo strany Boha, ale aj Boží potlesk a uznanie. Vo svedomí môžeme zakúsiť to, ako nás prežíva Boh. Či sme Božou radosťou alebo bolesťou. Tomáš Kempenský v Nasledovaní Krista hovorí: „Krátka je sláva, ktorú ľudia dávajú a prijímajú. Svetskú slávu vždy sprevádza zármutok. Sláva dobrých je v ich svedomí a nie v ľudskej chvále.“
Hľadanie Slávy u Boha vyplýva z prikázania lásky k sebe, ktoré je nám tak prirodzené, že ho Božie slovo nemusí vyhlasovať, ale ho jednoducho konštatuje. Keď hovorí o láske k blížnemu, hovorí: „Miluj blížneho, ako seba samého.“ V konečnom dôsledku seba milovať znamená hľadať Slávu. Sv. Bazil učí: „Nik rozumný nebude popierať, že slávou sa nazýva Duch Svätý, ak vezme do úvahy tieto Pánove slová: „Slávu, ktorú si ti dal mne, ja som dal im.“ Lebo naozaj dal učeníkom tú istú slávu, keď im povedal: „Prijmite Ducha Svätého.“ A túto slávu, hoci ju vždy mal, ešte skôr ako jestvoval svet, dostal v tom čase, keď sa odel do ľudskej prirodzenosti. A keď bola táto prirodzenosť skrze Ducha Svätého oslávená, všetko, čo je spríbuznené s touto slávou, dostáva účasť na Duchu, počnúc apoštolmi.“
Vidíme, že sám Ježiš sa modlí za túto Slávu. Toto Božie uznanie oslavujeme na sviatok Nanebovstúpenia Pána. Ako Syn Boží mal túto Slávu ešte skôr ako povstal svet. Jeho Sláva patrí do Nestvorených skutočností, Božských. Spolu so svätým Bazilom môžeme povedať, že touto slávou je Duch Svätý. On je naozaj Božský vzťah lásky, vzájomnosť Otca i Syna. Ježiš ako človek potrebuje túto Slávu zjaviť aj nám. Uskutočniť Vtelenie Božej Slávy v čase a v priestore ľudského bytia.
Človek má byť Slávou svojho Boha Stvoriteľa. Má žiť tak, aby každý kto ho stretne, zveleboval Boha Otca, ktorý ho stvoril. Ježiš dokonale naplnil 4. prikázanie Desatora. Svojim životom dokonale oslávil Boha Otca a pracoval na tom, aby sa jeho meno posvätilo. Ježiš dokonale zjavil Otca a tak platí, to čo sám povedal: „Kto vidí mňa, vidí Otca, ktorý ma poslal!“ Nepovažoval okolnosti svojej smrti za sebe nedôstojné. Sv. Pavol hovorí: „Bol poslušný až na smrť a až na smrť na kríži!“
Pán Ježiš vyslovuje aj jedno pravidlo duchovného života: „A ak je Boh oslávený v ňom, aj Boh ho v sebe oslávi!“ V tomto pozemskom živote sa máme usilovať, aby v nás bol oslávený Boh. Ak tomu tak bude, v budúcom živote nás čaká naša oslava v Bohu. A to je čosi veľkolepé. Nepredstaviteľné. Uznanie zo strany Božej. Skutočná Sláva pre ktorú sa oplatí žiť i zomrieť. Ľudská sláva to je chvíľka ľudského potlesku. Ale Sláva u Boha, to je Večný Potlesk Božích Anjelov i samotného Boha. Čo si vyberieme?
V závere dnešného evanjelia počujeme: „Deti, ešte krátky čas som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás.“ Veľmi často počujeme, že prikázanie lásky k blížnemu, dokonca o láske k nepriateľom sa objavuje už v SZ, prečo teda Pán Ježiš hovorí o Novom prikázaní? V čom je jeho novosť? Novosť je v kvalite lásky. Teda v tom, ako sa máme milovať. Tak ako Ježiš miloval nás. A ako nás miloval Ježiš, to vidíme v celom Evanjeliu. Láska je predovšetkým poslušnosť Bohu a jeho Slovu. Silou lásky je Duch Svätý. Otec nebeský dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. Schopnosť milovať ako Kristus rastie úmerne zjednoteniu s jeho Slovom. Láska, ktorou miluje Kristus je vlastne dar Ducha Svätého.
Dá sa povedať o nás, že skutočne milujeme ako Ježiš? Je tento kostol miestom lásky? Každý si musí odpovedať sám. Láska nie je predovšetkým vecou citov, láska je predovšetkým vecou vôle, ktorá je zjednotená so Slovom Božím. Môžeme hovoriť o láske v tomto kostole vtedy, keď sa usilujeme o to, aby Kristus „Božie Slovo“ bol stredom každého človeka, ktorý je v tomto chráme. Žime Božie Slovo a žime na Slávu Božiu, potom bude v našom živote skutočná láska a všetci ľudia budú poznať, že sme jeho učeníci.