V dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí o najpôvodnejšom zmysle človeka. Človek je pozvaný na to, aby v ňom bol oslávený Boh. Vyplýva to z nášho určenia, ktoré nachádzame už v knihe Genezis. Pri stvorení človeka Boh hovorí: „Urobme človeka, aby bol naším obrazom podľa našej podoby.“ Podľa jedného židovského autora, byť stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1,26) znamená „byť obrátený tvárou k Bohu“, „pozerať sa Bohu do očí“ a reprezentovať, zjavovať, sprítomňovať Boha vo stvorenom svete. (Milan Balaban: Hebrejské človekoslovie str. 22) Oba výrazy obraz a podoba vyjadrujú to, čo robí človeka človekom: spoločenstvo s Bohom. Z toho vyplýva, že byť Božím obrazom je určenie človeka. Boh sa chce stať „viditeľný“ a „pochopiteľný“ svetu prostredníctvom človeka. Človek má zvláštnu schopnosť pretlmočiť ducha do hmoty. Boh je Láska a preto byť Božím Obrazom znamená žiť Lásku, ktorá sa nám zjavuje v Božom Slove.
Diadochos z Fotiky hovorí: „Každý človek je stvorený podľa Božieho obrazu. Dosiahnuť podobnosť s Bohom je dané tomu, kto v láske podriadil svoju slobodu Bohu. Nepatríme už sami sebe, keď sme pripodobnení tomu, ktorý nás skrze lásku zmieril s Bohom”. Preto sa človek má stať Láskou prostredníctvom Ducha Svätého. (porov. K. Lachmanová: „Terézia z Lisieux a Silvanus z Athosu“ str. 176-177) Origenes, vychádzajúci z tohto spojenia, tvrdí, že obraz znamená začiatok zbožštenia, akúsi Božiu iskru v našej duši; cieľ života je dorásť do podoby. Človek dostal pri svojom stvorení na počiatku dôstojnosť obrazu, ale podobu musí dosiahnuť. „Obraz je akoby semeno. Musí mať vytvorené podmienky, aby vzišiel, rástol a dozrel. Pokrok od obrazu k podobe skončí v sláve stvorených tiel..“ (porov., Zdeno Pupík: Človek ako Boží obraz)
V dnešnom evanjeliu Ježiš vyslovuje jednu zákonitosť: „Ak je Boh v ňom oslávený, oslávi Boh aj jeho v sebe; áno, hneď ho oslávi.“ Tento život sme nedostali preto, aby sme si podľa možností, čo najviac užili. Sebectvo nie je zmyslom nášho života. V tomto živote sa máme usilovať, aby sme v ňom oslávili Boha – Lásku. Oslava Boha sa deje v našom živote vtedy, keď žijeme Božie Slovo, Lásku, Pravdu, Spravodlivosť a to aj za cenu bolesti a smrti. Keď sv. Petrovi Ježiš predpovedá jeho mučenícku smrť, tak to evanjelium komentuje slovami: „To povedal, aby mu naznačil, akou smrťou oslávi Boha.“ (Ján 21,19) Oslava Boha sa v našom živote deje vtedy, keď prekročíme svoje sebectvo, sami seba, keď sa prekonáme. Je to na úplne inej strane, ako väčšina ľudí hľadá zmysel svojej existencie.
Pokiaľ tomu tak bude, v budúcom živote nás čaká Oslava v Bohu. A to je čosi veľkolepé, nepredstaviteľné, uznanie zo strany Božej. Skutočná Sláva, pre ktorú sa oplatí žiť aj umierať. Ľudská sláva to je chvíľka ľudského potlesku, ale Sláva u Boha, to je Večný Potlesk Boha i Božích Anjelov. Hľadať uznanie u ľudí, ktorí sú poznamenaní hriechom, ktorých rozum sa zatemnil a vôľa sa naklonila k zlu, môže byť naozaj hriešne, ale hľadať Slávu u Boha, nie je hriechom, naopak je to jedna z dôležitých cností. Boh človeka uznáva skrze ľudské svedomie. Svedomie v našej duši je miestom, kde môžeme zažiť nielen výčitky zo strany Boha, ale aj Boží potlesk a uznanie. Vo svedomí môžeme zakúsiť to, ako nás prežíva Boh. Tomáš Kempenský v „Nasledovaní Krista“ hovorí: „Krátka je sláva, ktorú ľudia dávajú a prijímajú. Svetskú slávu vždy sprevádza zármutok. Sláva dobrých je v ich svedomí a nie v ľudskej chvále.“ Čo si vyberieme?
Počuli sme: „Deti moje, ešte chvíľu som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ Často počujeme, že prikázanie lásky k blížnemu sa objavuje už v SZ, prečo teda Ježiš hovorí o Novom prikázaní: V čom je jeho novosť? Novosť je v požadovanej kvalite lásky, teda v tom, ako sa máme milovať: „Tak ako Ježiš miloval nás“. A ako nás miloval Ježiš, to vidíme v celom evanjeliu. Láska je predovšetkým poslušnosť Bohu a jeho Slovu. Novosť je tiež v možnosti, ktorú Boh dáva skrze prijatie Ježiša. Láska je Duch Svätý. Otec nebeský dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchaj. Schopnosť milovať ako Kristus rastie úmerne zjednoteniu s jeho Slovom. Láska, ktorú miluje Kristus, je vlastne Duch Svätý.
„Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ Hovoriť o láske medzi nami môžeme len vtedy, keď je Kristus – Božie Slovo – stredom našich sŕdc. Ak v nás nevládne Kristus, nedá sa hovoriť o láske v srdciach. Žime Božie Slovo a žime na Slávu Božiu, potom bude v našom živote skutočná láska a všetci ľudia budú poznať, že sme jeho učeníci. Láska nie je predovšetkým záležitosťou citov, láska je predovšetkým vecou vôle, ktorá je zjednotená s Božím Slovom. Môžeme hovoriť o láske vtedy, keď sa usilujeme o to, aby Kristus „Božie Slovo“ bol stredom každého človeka. Žime Božie Slovo a žime na Slávu Božiu, potom bude v našom živote skutočná láska a všetci ľudia budú poznať, že sme jeho učeníci.
Sv. Bonaventura tvrdí: „Blažený muž, ktorý našiel v Tebe oporu a z tohto slzavého údolia povznáša k Tebe svoje srdce. Pretože blaženosť nie je nič iné ako zakúšanie Najvyššieho Dobra, ktoré je nad nami. Nikto k nej nedôjde bez výstupu nad seba samého. Nejedná sa o telesný pohyb, ale o povznesenie srdca. Vystúpiť nad seba ale nemôžeme bez pôsobenia vyššej moci, ktorá nás pozdvihuje. Nestačí teda, bez spolupôsobenia Božej pomoci, len vo svojom vnútri pripraviť schody. Táto Božia pomoc totiž sprevádza tých, ktorí z hĺbky svojho srdca pokorne a zbožne prosia, to znamená, vzdychajú k nemu v tomto slzavom údolí vo vrúcnej modlitbe. Veď modlitba je pravá matka a začiatok pozdvihovania srdca. V modlitbe sa teda obracajme na nášho Pána Boha slovami: „Priveď ma, Pane, na svoju cestu, nech kráčam v tvojej pravde.“