Počuli sme podobenstvo o viniči. Vieme, že vinicou Pána, je jeho ľud. Táto vinica, pretože často počína len ľudskou silou, rodí plánky. Človek, postihnutý následkami prvotného hriechu, dokáže vytvoriť len slušnosť, ale nedokáže vytvoriť skutočnú dobrotu. Ozajstná Dobrota, ktorou je sám Boh, vstupuje do ľudského bytia, skrze prijatie Ježiša. Na rozdiel od nás, ktorí musíme priznať, že sme sa v hriechu počali, Ježiš sa počal z Ducha Svätého. Ježiš je Vtelené Dobro a Panna Mária sa stáva Vstupnou bránou tohto Dobra do ľudskej prirodzenosti a nášho sveta.
Pán Ježiš nás poučuje v akom vzťahu sme k Bohu: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník! On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre Slovo, ktoré som vám povedal.“ Vzťah Boha Otca prirovnáva ku vzťahu vinohradníka k viniču a vzťah seba samého k nám ku viniču a ratolestiam. Kto sa k tomuto kmeňu pripojí, ten má účasť na novom Živote. Ježiš je zdrojom Života. Musíme sa krstom a ostatnými sviatosťami doslova nechať zaštepiť do tohto viniča. Bez tohto základného skutku nemôžeme produkovať dobré ovocie, ale rodíme len trpké plánky. Úrodu dokážeme prinášať len v dôvernom kontakte s Ježišom. Miazgou, ktorá preniká do nás z tohto spojenia, je Duch Svätý. Musíme zostávať s Kristom spojení, lebo bez neho uschneme a stratíme vitalitu.
Boh Otec vystupuje v tomto podobenstve ako vinohradník. Podobne ako vinohradník aj On sleduje jednotlivé ratolesti, a ktoré neprinášajú úrodu, tie odreže a tie ktoré prinášajú, čistí, aby prinášali ešte viac. Každý zásah nožom je bolestivý Existuje bolesť, v ktorej ratolesť nakoniec uschne a bude hodená na oheň, pretože nechce spolupracovať s viničom. „Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.“ Ale existuje aj iná bolesť, ktorá nás očisťuje a spôsobuje, že sme schopní prinášať stále viac ovocia. „Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal.“ Tým nožom, ktorým nás Boh Otec čistí, je jeho Slovo. V liste Hebrejom čítame, že Božie Slovo je živé a účinné, ostrejšie ako dvojsečný meč, preniká až na rozhranie duše a tela a rozsudzuje myšlienky srdca. Sv. Augustín hovorí, že „Božie Slovo sa nám najprv môže javiť, ako nepriateľ našej duše, kým nepochopíme, že je príčinou našej Spásy.“ Keď prijímame do svojho života tento láskyplný zásah Božieho Slova, vtedy sme stále viac očisťovaní.
Je veľmi dôležité mať ustavičné spojenie s Ježišom. Ježiš nehovorí, že bude v nás len pár minút po sv. prijímaní, ale vyzýva nás, aby sme zostávali v ňom. Keď prisľubuje Eucharistiu, tak zdôrazňuje: „Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom.“ Teda vo sv. prijímaní nejde o nejakú láskavosť voči Ježišovi, ktorého na chvíľu v sebe vydržíme, ale sa jedná o stále výraznejšiu odovzdanosť a plnšie stotožnenie sa s ním. Máme ho prijať a zostávať v ňom. Ak s ním nejdeme do svojho každodenného života, je naše prijímanie podrazom a je ďaleko od skutočnej lásky. Zmyslom učeníctva i prijímania Eucharistie je posilnenie Kristovej prítomnosti v nás.
„Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“ Ostávať v ňom, to je vlastne stav milosti posväcujúcej, stav priateľstva s Bohom. Len ak ostaneme v Ježišovi a jeho slovo ostane v nás, môžeme prosiť, čo len chceme a dostaneme to. Ak chcem rozprávať s Angličanom, musím sa naučiť po anglický. Ak sa chcem rozprávať s Bohom, musím zvládnuť Božie Slovo. Boh nám rozumie len vtedy, keď hovoríme tou istou rečou, ako hovorí On k nám a jeho rečou je Božie Slovo. Vtedy sa naša modlitba naozaj stáva silným príhovorom. Boh chce byt oslávený naším životom. Keď sa necháme pretvárať Kristom, objaví sa v nás dvojaké ovocie. Za prvé je to ovocie Ducha, ktorý spôsobuje zmenu bytia a tá uschopňuje k láske, plodí radosť, pokoj, šťastie, trpezlivosť a všetky cnosti, a za druhé je to ovocie dobrých skutkov, ktoré pramenia z tejto zmeny bytia. Boh Otec je oslávený tým, že prinášame veľa ovocia a že sa stávame Ježišovými učeníkmi.
Ježiš však v tom podobenstve nehovorí len o prebývaní v ňom, je tu tiež slovo o súde. Ratolesť, ktorá neprináša úrodu, bude vyťatá. Nejde teda len o to, že narúbovanie na Ježiša znamená jediný spôsob, ako obstáť pred Bohom. Ide o život, o večný život a smrť. Skutočnosť spásy a zatratenia by sme nemali chápať ako odmenu a trest, ale ako výsledok celoživotnej orientácie. Ten, kto je pripojený ku Kristovi, je pre Boha a teda i pre večnú budúcnosť „použiteľný“, lebo Boh chce naše zbožštenie a to sa deje jedine tým, že prijímame Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi. Ten, kto k nemu nijako nie je pripojený ani vierou, ani spôsobom života, nie je vo večnosti použiteľný, nechce a nemôže tam byť, pretože nie je na kmeni života, ktorým je Kristus.
Kresťanstvo skutočne človeku neponúka málo. Mnohí ale zostávajú „pred bránami“, a tak je pre nich kresťanstvo dosť chudobné. Zachovávať prikázania, hľadať v Bohu oporu, robiť dobré skutky, modliť sa ráno a večer, chodiť do kostola atd. – to sú všetko veci dobré a užitočné. Kresťanstvo však ponúka omnoho viac, než len toto. Ježiš v dnešnom evanjeliu ukazuje, že skrze vieru, skrze žité kresťanstvo, vedie cesta k existencii v Bohu a k zotrvávaniu Boha v človeku, povedzme priamo cesta ku zbožšteniu človeka. Je teda všetko to, čo sme vymenovali, úplne zbytočné? V žiadnom prípade, je to dokonca nutné. Ale zachovávanie prikázaní, konanie dobrých skutkov, nie je ešte celým kresťanstvom ani jeho vrcholom – a o toto ide. Zostávanie v Bohu, o ktorom hovorí sv. Ján, totiž nie je výplodom zbožného citu, ale je to plnosť zodpovedného vzťahu medzi človekom a Bohom, ktorý má zasahovať všetky vrstvy v človeku. A nie je to naozaj len vec pocitov, pretože ten, kto v Bohu zostáva, prináša hojne ovocia.
A znovu musíme zdôrazniť, že to nie je ovocie ľudského výkonu, ale ovocie Božieho života, ktorý je nám skrze Krista darovaný. Mohli by sme povedať, že tu ide o celo-bytostné zladenie so silovým polom, v ktorom a z ktorého všetko ťaží svoju existenciu. Len skrze toho, kto sa zladí so Slovom, môže prúdiť život. Toto „naštepenie na Krista“ je cieľom všetkého nášho poznávania Boha, nášho vnímania a chápania evanjelia a nášho úsilia o prehĺbenie našej viery. Stojí tu ako protiklad k nemiestnej autonómii človeka, tak jasne ukázanej v príbehu o prvotnom hriechu. Človek, ktorý si chce sám stačiť, ktorý chce žiť len a len zo seba, ktorý nestojí o to, aby bol na Krista naštepený, ten nemá v sebe Boží život. V praxi to znamená žiť bez odpustenia, bez milosti, bez večnosti v Bohu. Je to krutá daň za autonómiu! Ale Boh na to človeka upozorňuje a keď potom takúto ratolesť, ktorá nenesie ovocie, odrezáva, nemôže si človek sťažovať.
Sv. Paschal Baylonský nám zanechal túto náuku o modlitbe: „Kedže najväčšou túžbou Boha je preukazovať ľuďom dobrodenie, maj pri všetkých svojich prosbách pevnú vieru, že Boh ti chce dať, a čo ho prosíš. Nepros však o nič, čo by ti Boh vopred nebol vnukol, aby si o to prosil. On totiž je skôr pripravený vypočuť tvoju prosbu, ako ty ju predniesť. On stále vyčkáva, aby sme ho prosili. Nech ťa teda k prosbe vedie skôr Božia vôľa, ako tvoja nevyhnutná potreba; pretože On ťa chce obdarovať: ved modlitby sa majú vždy konať s prihliadnutím na zásluhy tajomstva života nášho Pána Ježiša Krista.
Vytrvalo cvič svoju dušu nepretržitou a usilovnou činnosťou, aby si želala iba to, čo si želá Boh, vzdiaľ od svojej vôle každé dobro alebo zisk, ktorý by si mohol dosiahnuť touto prosbou. Áno, vždy hľaď na toto, že predovšetkým nám treba hľadať Boha. Naozaj je dôstojné, aby sme najprv a nadovšetko hľadali Boha, a to aj z toho dôvodu, že Božia Vznešenosť si želá, aby sme aj dosiahli to, o čo prosíme, kedže tým sa stávame schopnejšími jemu slúžiť a môžeme ho dokonalejšie milovať. Takýto úmysel maj pri všetkých svojich modlitbách a prosbách, a keď o niečo prosíš, rob to z lásky a pre lásku, a tiež dôrazne a bez ohľadu. Odpútaj svoje srdce od vecí tejto doby a opätovne uvažuj, akoby na tomto svete nebolo nič iné, iba ty a Boh sám. Nikdy, čo len na chvíľku, neodvráť svoje srdce od Boha. Nech je tvoje zmýšľanie úprimné a pokorné, neúnavne pozoruj seba samého a Božia láska nech sa rozlieva na všetko ako olej.