Počuli sme ako Pán Ježiš vysvetľoval svojim učeníkom situáciu nás ľudí vo vzťahu k nemu: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia.“ Aby sme trošku pochopili, čo nám chce Ježiš naznačiť, musíme si niečo povedať o našom predurčení, o prvotnom hriechu a o jeho dôsledkoch.
O Božom pláne s nami čítame v liste sv. Pavla Ef 1,6: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista, stali jeho deťmi (teda mali tú istú prirodzenosť) na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Z tohto môžeme pochopiť, že Boží plán s človekom je, dať nám účasť na Sebe Samom – Zbožštenie človeka. Možno sa nám to zdá zvláštne, keď vieme, že i niektoré iné náboženstvá (budhizmus, hinduizmus) sľubujú svojím vyznávačom zbožštenie (napr. skrze cvičenie Jogy) a my vieme, že to nie sú správne cesty. Aký je teda rozdiel medzi týmito cestami a kresťanstvom?
Pravda je taká, že človek je svojím stvorením naozaj pozvaný k zbožšteniu, čo naznačuje už kniha Genesis, keď hovorí, že ho Boh stvoril, aby „sa stal jeho obrazom“, božím Hovorcom, miestom Vtelenia a Božieho Zjavenia. Môžeme to vyjadriť i tak, že neviditeľný Boh – Láska sa chce dať poznať skrze človeka.
Človek, tak ako vyšiel z Božích rúk, bol stvorený s posväcujúcou milosťou, ktorá ho robila účastným Božskej prirodzenosti a zameriavala ho k nazeraniu Boha a k láske, ktorá z toho nazerania vyplýva. Človek bol stvorený pre večný život v bezprostrednom vlastnení Boha. U pôvodného človeka neexistoval „stav púhej prirodzenosti“, pôvodná ľudská prirodzenosť je prirodzenosť bohočloveka.
Kedysi, ešte ako deti, sme sa učili na náboženstve, že človek sa v Raji prehrešil tým, že chcel „byť ako Boh“. Vyznelo to tak, že Boh si žiarlivo stráži svoju velebnosť. Pravda je však hodne odlišná. Boh sám vložil do srdca prvých ľudí túto túžbu po sebe samom. Nemohol by diabol človeka takto pokúšať, keby v nás táto túžba nebola.
Uvediem názorný príkaz. Skúste červotoči ponúknuť čokoládu a drevo. O čokoládu neprejaví záujem hoci podla nášho myslenia, je čokoláda vábivejšia. On pozná len chuť dreva. A podobne ani prví ľudia by nemohli byť pokúšaní niečím, čo nenachádzalo odozvu v ich prirodzenosti. Veď príkaz lásky k Bohu bol človeku od prvého momentu úplne zrejmý. Vlastne to ani nebol príkaz. Bolo to niečo úplne spontánne a prikázaním sa to stalo, až po našom páde do hriechu.
Ak bol teda človek pokúšaný „byť ako Boh“, nebol hriech v tom, že „to chcel“, ale v tom „ako to chcel“. Sv. Maxim Vyznávač učí, že človek bol stvorený v stave svätosti a určený k tomu, aby bol Bohom úplne „zbožštený“ v sláve, zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, avšak „bez Boha a pred Bohom, nie podľa Boha“.
Zbožštenie človeka sa podla Božieho plánu deje skrze Dar Milosti, ktorá je v Božom Synovi. Boží Syn nám zjavuje Božie bytie a my môžeme mať na ňom účasť, ale len vtedy, keď súhlasíme s Bohom takým, aký je. Teda Zbožštenie človeka sa deje skrze Krista a nijako ináč.
Ale čo to vlastne je Zbožštenie človeka. Zbožštený človek to je Vtelená Láska, tak ako Kristus. Je to človek, po ktorom my všetci a dokonca celá príroda, túži. Boh – Láska nie je konkurentom človeka, ale náplňou nášho života. Prvotný hriech spôsobil, že človek stratil posväcujúcu milosť.
Sv. Pavol hovorí, že my všetci, postihnutí hriechom Adama, sa rodíme „bezbožní“, mohli by sme povedať „bohoprázdní“, nemáme v sebe Božiu Dobrotu. Dokážeme byť slušní, ale nedokážeme byť dobrí. A z tohto stavu nám nepomôže žiaden telocvik, ani nijaký iný rituál, iba pokánie, ktoré spočíva v tom, že prijmeme Ježiša ako svoj Život.
Chyba iných ciest ku zbožšteniu, ako skrze Krista, ktorý je Životom našej duše, je v tom, že sú len slepými uličkami, ktoré končia v zatratení, môžeme povedať, inak slušných ľudí. Preto je tak veľmi dôležité poznanie a prijatie Ježiša, zapojenie sa do Tajomstva Vtelenia skrze Božie Slovo a sviatosti.
Boh Otec vystupuje v tomto podobenstve ako vinohradník. Podobne ako vinohradník aj On sleduje jednotlivé ratolesti, a ktoré prinášajú úrodu, čistí, aby prinášali ešte viac. Každý zásah nožom je bolestivý. Existuje bolesť, v ktorej ratolesť nakoniec uschne a bude hodená na oheň, pretože nechce spolupracovať s viničom. Ale existuje aj iná bolesť, ktorá nás očisťuje a spôsobuje, že sme schopní prinášať stále viac ovocia.
Nožom, ktorým nás Boh Otec čistí, je jeho Slovo. V liste Hebrejom čítame, že Božie Slovo je ostrejšie ako dvojsečný meč, preniká až na rozhranie duše a tela a rozsudzuje myšlienky srdca. Sv. Augustín hovorí, že „Božie Slovo sa nám najprv bude javiť, ako nepriateľ našej duše, kým nepochopíme, že je príčinou našej Spásy“. Keď prijímame do svojho života láskyplný zásah Božieho Slova, vtedy sme očisťovaní.
Je veľmi dôležité mať ustavičné spojenie s Ježišom. Pán Ježiš nehovorí, že bude v nás len pár minút po sv. prijímaní, ale vyzýva nás, aby sme zostávali v ňom. Keď prisľubuje eucharistiu, tak zdôrazňuje: „Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom.“
Teda vo sv. prijímaní nejde o nejakú láskavosť voči Ježišovi, ktorého na chvíľu v sebe vydržíme, ale sa jedná o stále výraznejšiu odovzdanosť a plnšie stotožnenie sa s ním. Máme ho prijať a zostávať v ňom. Ak spolu s ním nekráčam do svojho každodenného života, je moje prijímanie podrazom a je ďaleko od skutočnej lásky. Zmyslom učeníctva i prijímania eucharistie je posilnenie Kristovej prítomnosti v nás.
Ostávať v ňom, to je vlastne stav milosti posväcujúcej, stav priateľstva s Bohom. Len ak ostaneme v Ježišovi a jeho slovo ostane v nás, môžeme prosiť, čo len chceme a dostaneme to.
Ak sa chcem dorozumieť s Angličanom, musím sa naučiť po anglický. Ak sa chcem dorozumieť s Bohom, musím zvládnuť Božie Slovo. Boh nám rozumie len vtedy, keď hovoríme tou istou rečou, ako hovorí On k nám a jeho rečou je Božie Slovo. Keď jeho Slovo prebýva v nás, keď postupne premieňa naše bytie i myslenie, vtedy sa naša modlitba naozaj stáva silným príhovorom.
Boh chce byt oslávený našim životom. Keď sa necháme pretvárať Kristom, objaví sa v nás dvojaké ovocie. Za prvé je to ovocie Ducha, ktorý spôsobuje zmenu bytia a tá uschopňuje k láske, plodí radosť, pokoj, šťastie, trpezlivosť a všetky cnosti, a za druhé je to ovocie dobrých skutkov, ktoré pramení z tejto zmeny bytia. Boh Otec je oslávený tým, že prinášame veľa ovocia a že sa stávame Ježišovými učeníkmi.
Ježiš však v tom podobenstve nehovorí len o prebývaní v ňom, je tu tiež slovo o súde. Ratolesť, ktorá neprináša úrodu, bude vyťatá. Nejde teda len o to, že narúbovanie na Ježiša znamená jediný spôsob, ako obstáť pred Bohom. Ide o život a to večný. Spásu i zatratenie sú výsledkom celoživotnej orientácie.
Ten, kto je pripojený ku Kristovi, je pre Boha a teda i pre večnú budúcnosť „použiteľný“, lebo Boh chce naše zbožštenie a to sa deje jedine tým, že prijímame Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi. Ten, kto k nemu nijako nie je pripojený ani vierou, ani spôsobom života, nie je vo večnosti použiteľný, nechce a nemôže tam byť, lebo nie je na kmeni života, ktorým je Kristus.
Kresťanstvo skutočne človeku neponúka málo. Mnohí ale zostávajú „pred bránami“, a tak je pre nich kresťanstvo chudobné. Zachovávať prikázania, hľadať v Bohu oporu, robiť dobré skutky, modliť sa ráno a večer, chodiť do kostola atď. – to sú všetko dobré a užitočné veci. Kresťanstvo však ponúka omnoho viac, než len toto.
Ježiš ukazuje, že skrze vieru, skrze žité kresťanstvo, vedie cesta k existencii v Bohu a k zotrvávaniu Boha v človeku. Zachovávanie prikázaní, konanie dobrých skutkov, nie je ešte celým kresťanstvom ani jeho vrcholom. Zostávanie v Bohu totiž nie je výplodom zbožného citu, ale je to plnosť zodpovedného vzťahu medzi človekom a Bohom, ktorý má zasahovať všetky vrstvy v človeku. A nie je to vec pocitov, pretože ten, kto v Bohu zostáva, prináša hojné a reálne ovocie.
A znovu zdôrazňujem, že to nie je ovocie ľudského výkonu, ale ovocie Božieho Života, ktorý je nám skrze Krista darovaný. Toto „naštepenie na Krista“ tu stojí ako protiklad k nemiestnej autonómii človeka, tak jasne ukázanej v príbehu o prvotnom hriechu.
Človek, ktorý si chce sám stačiť, ktorý chce žiť len pre seba a zo seba, ktorý nestojí o to, aby bol na Krista naštepený, ten nemá v sebe Boží život. V praxi to znamená žiť bez milosti, bez večnosti v Bohu. Je to krutá daň za autonómiu! Ale Boh na to človeka upozorňuje a keď potom takúto ratolesť, ktorá nenesie ovocie, odrezáva, človek nemá právo si sťažovať.