„Nech sa vám srdce nevzrušuje!“ Pán Ježiš nás vyzýva k odvahe. V staršom preklade bolo priamo povedané „nech sa vám srdce nestrachuje“. Teda ide tu o akési vzrušenie srdca zo strachu. Základný zážitok väčšiny ľudí žijúcich na tomto svete je strach. U neveriacich je to existenčný strach z možného chaosu. U veriacich niekedy ešte väčší strach z Boha. Niečo iné je bázeň božia, ktorá je čnosťou a definujeme ju ako strach z toho, aby sme Boha nestratili, teda je to skôr strach o Boha. A niečo iné je neveriaci strach z Boha, ktorý je hriechom. Bojíme sa Boha. Chýba im základná dôvera v Stvoriteľa. Je to dôsledok prvotného hriechu. Namiesto viery a lásky sa objavuje strach. Pán Ježiš nás vyzýva, aby sme sa zbavili strachu. Strach je na opačnej strane ako viera a láska. Dokonalá láska vyháňa strach.
„Veríte v Boha, verte aj vo mňa.“ Pán Ježiš sa nás pýta: „Veríte v Boha?“ Naozaj veríme v Boha a čo všetko vyplýva z viery v Boha? Predovšetkým je to viera v rozumný a vedomý základ všetkých vecí. Na počiatku sveta nestojí hmotný chaos ale Vrcholne Rozumné a Osobné alebo dokonca môžeme povedať Nadosobné Vedomie. Hmotný vesmír nás postupne privádza ku stretnutiu tvárou v tvár s Bohom, alebo lepšie povedané k uvedomeniu si Božieho Vedomia. Putujeme od hmoty k duchu.
Ježiš nás vyzýva, aby sme verili aj v neho. Dôverujme Ježišovi tak, ako dôverujeme Bohu. Verme Ježišovi Božskou vierou. On vie čo hovorí, lebo On jediný zostúpil z nebies a vie ako to tam vyzerá. Celé prostredie, do ktorého sme narodili svojím telesným zrodením, učí viere a vyžaduje vieru. Viera je základný predpoklad života. Viera vedie k otvorenosti a otvorenosť umožňuje prijímať. Bez akejsi prvotnej dôvery by sa nemluvňa neodvážilo ani nadýchnuť. Veď už prvý nádych je prejavom veriaceho postoja. Vyžaduje otvorenosť a prijatie. Dieťa sa odvážilo nadýchnuť a nebolo sklamané. Odvážilo sa v prvom nádychu otvoriť svoju bytosť a prijať vzduch. Odvážilo sa piť materské mlieko a nebolo sklamané. Tieto veriace postoje sú zabudované priamo do našich pudových reakcii. Boli sme stvorený pre Dobro. Boh je Dobro, Najvyššie Dobro, Samé Dobro, Jediný Dobrý. Človek toto Dobro podvedome očakáva. Zlo nás vždy vyvádza z miery. Viera a strach sú dve skutočnosti, ktoré sa navzájom vylučujú. Veriť v Boha a Bohu, vylučuje strach. Sv. Ján apoštol tvrdí, že dokonalá láska vyháňa strach. Viera je počiatkom ale cieľom je láska . A dokonala láska vyháňa strach.
„V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?!“ Dosť miesta je tam, kde vládne Stvoriteľ priestoru a času. Ježiš nám pripravuje miesto, lebo Boží úmysel je Spása všetkých, ktorí počujú a veria. Všetkých, ktorí sa tvrdošijne neuzatvárajú pred posväcujúcim Božím Duchom. Vesmír je nesmierne veľkolepejší, zložitejší a priestrannejší než to, čo vnímame zmyslami. Vesmír má hĺbku, ktorú dokáže zachytiť len čisté a milujúce srdce. Ježiš nazýva budúci svet „Dom môjho Otca“. Nebo je Dom nášho Otca. Nebo je Domom. Vraciame sa Domov. A je to Dom, ktorý má svojho Gazdu a tým je Nebeský Otec. Je to Dom, v ktorom vládne nesmierne príjemná a útulná atmosféra. Je to Dom Objatia. Kresťanská smrť to je príchod do Domu nášho Otca. Ak som prijal Ježiša, ako svojho Pána, ako svoj život, je Jeho Otec v pravom slova zmysle aj mojím Otcom.
„Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ Kde je Ježíš? Keď tieto slová vyslovuje, ešte žije na zemi s apoštolmi a predsa už je v nebi. V jeho duši je už nebo, lebo plní vôľu Otca. Odchádza od nás len preto, aby nám pripravil miesto v nebi. Nie preto, aby sa vrátil ako náš sudca, ale aby nám pripravil miesto v nebi.
„A cestu kam idem poznáte!“ Poznáme cestu do neba a máme vážnu povinnosť po nej kráčať a hovoriť o tejto ceste všetkým, ktorí ju ešte nepoznajú. Ježiš je tou cestou. Ježiš je podmienkou z Božej strany, bez ktorej sa nedá hovoriť o priateľstve s Bohom. Musíme žiť Ježiša. Otec v nás musí poznať svojho Syna. Musíme žiť Božie Slovo. Bez tohto životného štýlu nemôžeš dospieť ku stretnutiu s Bohom. Náš životný štýl je Ježiš. On je cesta, pravda i život. Nik nepríde k Otcovi, ak nejde cez neho. Staňme sa Ježišovými učeníkmi, aby sme sa raz mohli stretnúť s Bohom Otcom. Toto stretnutie s Otcom skrze Krista začína vtedy, keď počúvame a veríme jeho Slovu a završuje sa v tele a krvi Kristovej, prijatím Eucharistie.
„Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.” Ak správnym svedomím, čistým srdcom a dobrou vôľou už teraz spoznávame v Ježišovi svojho Pána a Boha, budeme poznať aj Boha Otca. Iným spôsobom sa nedá dôjsť k Otcovi, ako skrze vnútornú podobnosť s Ježišom. Ak sme už v tomto živote zakúsili čosi z dôvernosti s Ním, lebo poznať v hebrejčine vyjadruje nielen rozumové poznanie, ale aj intímne vzťahy, budeme poznať aj Otca. Po smrti sa nestretneme s iným Bohom a s inými prikázaniami života, ako nám ohlásil a ukázal Ježiš.
Pýtame sa: „Aký je Boh, podľa čoho nás bude súdiť. Kto pred nim môže obstáť?“ Zabúdame na to, že náš Boh je Otec nášho pána Ježiša Krista. Platí o ňom, to čo hovorí Ježiš: „Kto vidí mňa, vidí Otca!” Náš Boh sa dokonale zjavil v jednom ľudskom živote. Jeden z nás ľudí sa stal dokonalým obrazom Otca. Je to náš Pán Ježíš Kristus. Po smrti na nás nečaká nejaký neznámy boh, ale náš Boh má charakter Ježiša Krista. Kto v tomto živote miluje Krista, nemá sa čoho báť.
Sv. Bonaventúra sa nám prihovára týmito slovami: „Blažený muž, ktorý našiel v Tebe oporu a z tohto slzavého údolia povznáša k Tebe svoje srdce. Pretože blaženosť nieje nič iné než okúšanie Najvyššieho Dobra, ktoré je nad nami, nikto k nej nedôjde bez výstupu nad seba samého. Nejedná sa o telesný pohyb, ale o povznesenie srdca. Vystúpiť nad seba ovšem nemôžeme bez pôsobenia vyššej moci, ktorá nás pozdvihuje. Nestačí teda – bez spolupôsobenia Božej pomoci – len vo svojom vnútri pripraviť schody. Táto Božia pomoc totiž sprevádza tých, ktorí z hĺbky svojho srdca pokorne a zbožne prosia, to znamená vzdychajú k nemu v tomto slzavom údolí vo vrúcnej modlitbe. Veď modlitba je pravá matka a počiatok pozdvihnutia srdca, a preto Dionysius, keď nás chce poučiť o uchvátení mysli, kladie vo svojej knihe Mystická teológia na prvé miesto modlitbu. V modlitbe sa teda obracajme na nášho Pána Boha slovami: Priveď ma, Pane, na svoju cestu, nech kráčam vo tvojej pravde; nech sa veselí moje srdce v posvätnej bázni pred tebou.“