Krása tejto správy o stvorení sveta nám lepšie vynikne, ak ju porovnáme s mytológiou pohanských národov, kde stvorenie sveta i človeka je vedľajším a nechceným produktom zmätkov vo svete bohov. Z ich nečistoty ako vedľajší produkt vznikajú veci tohto sveta. Do zmätku a znechutenia vyvolaného antickými mýtami, zaznieva posolstvo knihy Genezis ako jasné svetlo. Svet nie je vedľajším produktom zmätkov medzi bohmi, i keď sa nám to niekedy pre zlo, ktoré sa v ňom objavuje, môže zdať. Svet je dielom osobného a rozumného Boha. Zmätok do neho prináša hriech anjelov a ľudí. Boh všetko čo vytvoril výslovne charakterizoval ako dobré. A svojho názoru sa nezriekol. Zlo nie je v podstate hmotných vecí, ale spočíva skôr vo vzťahoch, vo svete duchov.
„Diabla a ostatných démonov nepochybne Boh stvoril prirodzene dobrých, ale oni sa stali zlým“ (IV Lateránsky koncil r. 1215). Každá stvorená dobrota je účasťou na Nestvorenej dobrote Boha. Iba Boh je podstatné Dobro. Sme dobrí, keď nechávame skrze seba pôsobiť Božiu dobrotu, keď sme božím obrazom; stávame sa zlými, keď odmietneme byť nástrojmi Boha. Naša dobrota je ako svetlo mesiaca, ktoré je v každej chvíli závislé od slnka.
Božie Slovo hovorí o zvláštnom určení človeka. „Potom Boh povedal „Urobme človeka na náš obraz a na našu podobu.“ Ekumenický preklad prekladá: „Učiňme človeka, aby bol naším obrazom.“ Predložka „Na“ je tu chápaná ako účel. Človek má byť Božím obrazom. Jedine človek zo všetkých hmotných bytostí je nositeľom ducha. Má v sebe zvláštnu schopnosť tlmočiť ostatnému hmotnému vesmíru posolstvo Ducha. Pretlmočiť prejavy Ducha do hmoty tela a zeme. Už SZ žalmista sa pýta: „Čo je človek, že si ho tak zvláštne vyzdvihol?“
Jedine človek je zo všetkých telesných tvorov schopný poznávať a milovať svojho Stvoriteľa. Je jediným tvorom, ktorého Boh chcel pre neho samého. Len človek je povolaný, aby zdieľal poznaním a láskou Boží život, ku ktorému bol stvorený a ktorý je hlavným dôvodom jeho dôstojnosti.“
Sv. Katarína Sienská medituje: „Kladiem si otázku, čo alebo kto bol príčinou, že si dal človeku tak veľkú dôstojnosť? Iste to bola jedine tvoja nesmierna láska, s ktorou si sám v sebe pozeral na svoje stvorenie a zamiloval si si ho: veď si ho stvoril z lásky a z lásky si mu dal bytie schopné okúšať tvoje večné dobro.“
Ľudský jedinec má osobnú dôstojnosť, pretože je určený aby bol Božím obrazom: človek nie je niečo ale niekto a to od prvého momentu svojho počatia. Vedomie je tu od prvého momentu ľudského počatia. Svedčia o tom výskumy hlbinnej psychológie, ktoré dokazujú, že sa človek môže „rozpamätať“ (vo vyšších stavoch vedomia) aj na svoje počatie. Počas pozemského života sa len zmocňuje stále viac a viac toho, čo mu bolo dané už na počiatku. Rastie jeho „seba – uvedomenie“ ale vedomie je tu od počiatku. Človek je schopný poznávať sám seba, byť svojím pánom, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva s inými osobami: milosťou a svojím predurčením je povolaný do spoločenstva so svojím Stvoriteľom, aby mu odpovedal svojou vierou, nádejou a láskou a to za neho nemôže urobiť nikto. Boh stvoril všetko pre človeka, avšak človek bol stvorený pre Boha, aby ho miloval a slúžil mu.
Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Aká je to teda bytosť, ktorá bola stvorená s takou vážnosťou? Je to človek, veľká, obdivuhodná a živá postava, ktorá má v Božích očiach väčšiu cenu než všetko ostatné stvorenie; je to človek a pre neho existuje nebo i zem a more a celé stvorenie; jeho spáse prikladal Boh takú dôležitosť, že pre neho neušetril ani svojho jediného Syna. Veď Boh neúnavne používal všetky prostriedky, aby človeku dal vystúpiť až k sebe a posadil si ho po svojej pravici.“
„Takto boli dokončené nebo a zem a všetka ich nádhera“. Ako málo už vnímame túto nádheru stvorenia. Sme pripútaní ku svojej betónovej civilizácii a pohybujeme sa vo virtuálnom svete počítačov a televízie. Strácame kontakt s prírodou, s pôvodným svetom určeným pre náš rast a rozvoj. Boh miluje všetko, čo učinil. Miluje hmotu, čas i priestor, zvieratá i ryby, vtákov i plazy, rastliny i človeka. Celý vesmír je postavený na jeho Láske. Svet existuje len vďaka jeho vôli. Láska je kľúčom k pochopeniu tajomstva bytia.
„Siedmeho dňa Boh ukončil dielo, ktoré konal, a v siedmy deň si odpočinul po všetkých dielach, čo vytvoril. A Boh požehnal siedmy deň a posvätil ho, lebo v ten deň Boh odpočíval po celom svojom diele, ktoré stvorením vytvoril. To je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené.“ Tento text nám nechce ukázať unaveného Boha. On sám o sebe prehlasuje, že sa nikdy neunaví. Ide tu o čosi vážnejšie. Chce sa nám povedať, že ani činnosť a ani práca sa nemajú stať pre nás modlou. Zmyslom všetkého je siedmy sviatočný deň, deň v ktorom sa máme stretnúť so svojím Bohom. Boží odpočinok je napomenutím pre tých, ktorí chcú zmysel svojho života vidieť len v práci. 7. deň je vyhradený bohoslužbe. Môže byť pre nás a má sa stať predchuťou večného sviatku v nebi.