Od začiatku roku, ako postupujeme v štúdiu Starého Zákona, sme už čítali o konci dvoch izraelských kráľov. Prvým bol Šaul, ktorý hľadal stratené oslice a našiel kráľovstvo. Dokiaľ poslúchal proroka bol milý Bohu aj ľuďom. Neskoršie začal jednať svojvoľne a stratil Božie priateľstvo. Nekajal sa, ale žiarlil na svojho nástupcu Dávida. Nezomrel v priateľstve s Bohom.
Druhým bol kráľ Dávid. Bol povýšený z pastierskeho stavu. Stal sa kráľom podľa Božieho srdca a predsa v určitom momente ťažko zhrešil. Nebol ostražitý. Ale až dokonca života ho sprevádzala krásna čnosť kajúcnosti, ktorá mu znovu otvorila brány Božieho milosrdenstva. Vedomie vlastnej hriešnosti ho naučilo prijímať obtiaže života ako pokánie a milovať a chápať aj svojich nepriateľov.
Dnes máme pred očami tretieho kráľa, ktorému nebolo rovného, čo sa týka múdrosti i bohatstva. V prvom čítaní máme opísaný žalostný koniec jedného z najslávnejších židovských kráľov, Šalamúna. Písmo sväté hovorí, že sa mu dokonca dvakrát v živote zjavil Pán. Vidíme ho však v jeho porážke. Bohatstvo tohto sveta a rozkoše zviedli jeho srdce od Boha. A dnes počúvame veľmi smutné slová: „Keď Šalamún zostarel, ženy mu skazili srdce a on chodil za cudzími bohmi. Jeho srdce už nepatrilo celé Pánovi, jeho Bohu, ako srdce jeho otca Dávida.” Vieme, že kráľ Šalamún mal mnoho žien. Často išlo o politické manželstvá. Princezné pochádzali z pohanských okolitých národov. Možno si myslel, že môže a má byť tolerantný k ich náboženstvám. Ale jeho tolerancia sa ukázala ako pasca na jeho srdce: „Jeho srdce už nepatrilo celé Pánovi, jeho Bohu, ako srdce jeho otca Dávida, ale uctieval Aštartu, bohyňu Sidončanov, a Molocha, modlu Amončanov.“
Až po jeho smrti sa ukáže ako bezohľadný bol voči svojím poddaným, aké vysoké dane uvalil na ľud. Písmo sväté ho charakterizuje veľmi výstižne: „Jeho srdce už nepatrilo celé Pánovi, jeho Bohu.” Takto je vyjadrená jeho bieda a často je to aj podstata našej biedy, lebo toto je koreň našich problémov. Položme si otázku: „Komu patrí moje srdce? Nakoľko moje srdce patrí Pánovi?” alebo: „Je Ježiš naozaj mojím Pánom?” Sú to tri otázky, ktoré nám odhalia stav našej duše. Sv. Jakub hovorí, že človek, ktorý má rozpoltené srdce, nebude vyslyšaný vo svojich modlitbách.
Boh nás miluje až žiarlivo a chce naše srdce, chce našu odovzdanosť! Ježiš nám všetkým hovorí: „Kto pácha hriech, je otrokom diabla.“ Buď je v mojom srdci Kristus, alebo diabol. Keď pácham hriech, som otrokom diabla. Ako strašne je ponižovaný Kristus, keď sa o ľudské srdce musí deliť s tým, ktorého nazval „vrahom ľudí od počiatku“.
V dnešnom evanjeliu vidíme Ježiša, ktorého celé srdce patrí Bohu Otcovi. Jeho ľudské srdce je podstatne zjednotené so Slovom Božím. On stojí pevne na svojom a preto sa i pohania utiekajú k nemu. Dnešné evanjelium nám ukazuje ženu, pohanku, ktorej dcéra je ovládaná zlým duchom. V cirkevnej terminológii užívame dva výrazy na vyjadrenie satanovej vlády v človeku: posadlosť a demonizácia. Posadlosť je úplne ovládnutie človeka satanom. Diabol si človeka postupne obsadzuje skrze jeho vedomé a dobrovoľné nevernosti voči Bohu. Človek akoby už nemal svoju vôľu, ale úplne podlieha diablovi. Demonizácia je vláda satana v určitej oblasti ľudského života. Je bežnejšia a častejšia ako posadlosť. Zachváti určitú oblasť ľudskej duše. Môže sa tak udiať, keď sa nechám fascinovať nejakým zlým filmom, hudbou. Záchrana človeka spočíva v odrieknutí sa satana a v prijatí Ježiša. Prísť pokorne k Ježišovi, ako žena v dnešnom evanjeliu. Uznať, že som trápený zlým duchom. Prosiť Ježiša, aby ho vyhnal, prosiť ho i na kolenách.
Počujme ešte ráz, čo urobila žena: „Lebo len čo sa o ňom dopočula istá žena, ktorej dcéra bola posadnutá nečistým duchom, prišla a hodila sa mu k nohám. Žena, bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka. A prosila ho, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry.“ Grékyňa sa hádže na kolená pred židovským tesárom. A Ježiš akoby ešte viac chcel ponížiť jej hrdosť. Osloví ju úplne po židovský: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ V tomto označení „šteňatá“ je len zmiernená narážka na oslovenie: „Neveriaci pes!” Pohania v zrovnaní so Židmi po mravnej stránke žili naozaj na úrovni nerozumných zvierat a posadlosť bola ovocím tohoto zvieracieho štýlu života.
Ale ona veľmi pokorne prosí: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch.” Hoci Ježišovo rozhodnutie bolo: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobre vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám” predsa sa vo vzťahu k nej sa toto rozhodnutie mení na základe jej modlitby, jej pokory, jej múdrosti. Boh hľadá v našich modlitbách srdce a múdrosť. Ona sa celkom odovzdala do Ježišových rúk a On jej odpovedal: „Pre tieto slová choď, zlý duch vyšiel z tvojej dcéry”. Pre slová jej modlitby diabol musel opustiť jej dcéru.
Dnešné čítania majú ešte jedno spoločné: Požehnanie detí pre zásluhy rodičov. Šalamún je uchránený od Božieho trestu: „Ale pre Dávida, tvojho otca, to neurobím za tvojho života.“ Dcéra Sýrofeničanky je oslobodená pre pokoru a modlitbu svojej matky. Vernosť rodičov a ich prosba za deti má v Božích očiach veľkú silu a cenu.