V dnešnom prvom čítaní počujeme akoby druhú verziu stvorenia človeka: „Keď Pán, Boh, urobil zem a nebo, ešte nevzišlo na zemi nijaké poľné krovie a ešte nerástla nijaká poľná rastlina, lebo Pán Boh, nedal dážď na zem a človeka nebolo, žeby obrábal zem; len prameň vyvieral zo zeme a zavlažoval celý povrch zeme. “ Podľa tejto druhej tradície človek stojí na počiatku všetkých ostatných živočíchov na tejto zemi. Zrejme sa tým chce naznačiť jeho vznešenosť. Všetko ostatné je stvorené pre neho. Bez neho je zem mŕtvou púšťou.
„Vtedy Pán, Boh, stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ Výnimočnú dôstojnosť človeka naznačuje text tým, že Boh sám stvárnil človeka. On sa s ním hral. On na ňom pracoval. Ostatné živočíchy vydáva more a zem na Boží rozkaz, ale s človekom sa Boh hrá ako umelec zo svojím dielom. Pán Boh berie prach zeme a modeluje z neho človeka. V texte sa nehovorí nič o hrnčiarskej hline, ale vyslovene sa hovorí o prachu, aby ešte viac vyniklo zázračné dielo Božie. Boh modeluje z prachu.
Ďalšia významná skutočnosť je naznačená tým, že Boh do jeho nozdier vdýchol dych života, vdýchol to, čo sám dýcha. Božím dychom je Duch Svätý, oživujúci Duch. Toto Božie vdýchnutie môžeme bez preháňania nazvať Božím bozkom na privítanie človeka. Zem sa stáva živou planétou prostredníctvom človeka, ale človek sa stáva skutočne živou bytosťou až oživujúcim Duchom Božím, lebo až na tejto úrovni sme skutočne živí a to tým spôsobom, ako od nás očakáva náš Stvoriteľ. Sme prach a zároveň je v nás čosi Božské, pretože Boh sám vdýchol do nozdier človeka dych života, čo neurobil pre žiadne iné stvorenie.
Včera sme ešte iným spôsobom počuli vyjadrenú veľkosť a poslanie človeka: Pri stvorení človeka Boh hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“. V hebrejčine slová celem a demut patria k sebe: „obraz, ktorý je podobný“; v gréčtine (eikon kai homoiosis) sa to vyjadrí: „na náš obraz a podľa našej podoby“. Origenes, vychádzajúci z tohto spojenia, tvrdí, že obraz znamená počiatočné zbožštenie; cieľ života je dorásť do podoby. Človek dostal pri svojom stvorení na počiatku dôstojnosť obrazu, ale podobu musí dosiahnuť sám, keď svojimi silami napodobňuje Boha. „Obraz je akoby semeno. Musí mať vytvorené podmienky, aby vzišiel rástol a dozrel. Pokrok od obrazu k podobe sa skončí v sláve stvorených tiel. Obidva výrazy obraz a podoba vyjadrujú to, čo robí človeka človekom: spoločenstvo s Bohom.“ (Zdeno Pupík: Človek ako Boží obraz: od hádanky k dialógu) Byť stvorený „na obraz Boží“ (Gn 1,26) znamená „byť obrátený tvárou k Bohu“, „pozerať Bohu do očí“ a reprezentovať, zjavovať, sprítomňovať Boha vo stvorenom svete. (Milan Balabán: Hebrejské člověkosloví str. 22) Z toho vyplýva, že byť Božím obrazom je určenie človeka. Boh sa stáva „viditeľný“ a „pochopiteľný“ svetu prostredníctvom človeka. Boh je Láska a preto byť Božím Obrazom znamená žiť Lásku, ktorá sa nám zjavuje v Božom Slove.
Sv. František z Assisi vyzýva: „Uvažuj človeče k akej dôstojnosti ťa povzniesol Boh, keď ťa podľa tela stvoril k obrazu svojho milovaného Syna a podľa Ducha ku svojej vlastnej podobe.“ Podľa sv. Františka, ale aj podľa východných otcov „byť stvorený na Boží obraz a podobu“ znamená byť stvorený podľa osoby Krista, Bohočloveka, podľa jediného a pravého obrazu Neviditeľného Otca. (zrov. Kol 1,15-19) „Väčšina východných otcov, komentujúcich biblický verš Gn 1,26 rozlišuje medzi obrazom a podobou. Podľa nich je Boží obraz v človeku počiatočnou Božou stopou, ktorá je vlastná každému človeku a patrí k jeho podstate a preto nie je zničená ani hriechom. Naproti tomu, plná podobnosť s Kristom, je niečo, čo má človek dosiahnuť postupom času a k čomu je potrebná askéza.
Človek má zvláštne postavenie vo vesmíre. Nie je čistým duchom ako anjeli. Anjeli nemajú vzťah k matérii. Zvieratá nemajú zasa zmysel pre Ducha. Darmo ich budeme učiť modliť sa. To im nič nehovorí. Človek stojí kdesi uprostred. Je „prachom zo zeme”. Po hmotnej stránke je akýmsi inteligentným zvieraťom, ale zároveň cíti, že tento svet, v ktorom žije, ho nevie dokonale obšťastniť. Krave ku šťastiu stačí zelená lúka. Človek sa nemôže zasýtiť ani pri plnom stole. Človek podobne ako anjeli má v sebe zmysel a túžbu po duchovne. Človek nežije len z chleba, ale z každého Slova, ktoré vychádza z Božích úst.
Filozofia nazýva človeka mikrokozmos. Teda malým vesmírom, ktorý v sebe združuje všetko, čo je stvorené. A dokonca ho označovala aj ako mikrotheos, malý Boh. Človek je tu preto, aby v hmotnom svete zjavoval neviditeľného Boha. Za akých podmienok môže človek zjavovať Boha? Len vtedy, keď je s Bohom zjednotený. Tak ako Ježiš je dokonalým obrazom Otca. Môže povedať: „Kto mňa vidí, vidí Otca”. My všetci sa takisto môžeme stať obrazom Boha, keď sa zjednocujeme so Slovom Božím, II. Božskou osobou. To znamená, myslieť tak ako Ježiš, chcieť to, čo chce On. Konať to, čo konal Ježiš. Potom nebudeme musieť veľa hovoriť o Bohu. Bude stačiť náš zjav. Láska pretvára milujúceho do podoby milovaného. Keď milujeme Pána Boha, skrze jeho Zjavené Slovo, sme pretváraní do jeho podoby. Čím černejší je svet, do ktorého sme sa narodili, tým úžasnejšie môže zažiariť Božia dobrote v nás. Samozrejme len vtedy, keď bude Boh v nás skrze Zjavené Božie Slovo a skrze Ducha Svätého.
Naša pozornosť sa obracia na prostredie, do ktorého Pán Boh človeka umiestni. „Potom Pán Boh vysadil v Edene, na východe, záhradu a v nej umiestnil človeka, ktorého stvoril.“ Človek je umiestnený do záhrady, teda do kultivovaného prostredia a nie do divokej prírody. Podľa starovekej tradície miesto stvorenia človeka bolo v tých istých miestach, kde bol neskoršie postavený Jeruzalem. Preto je Svätá zem stále považovaná za zem zasľúbenú. Človek bol umiestnený do záhrady Edenu, aby ju obrábal a strážil. A bol mu daný príkaz: „Môžeš jesť zo všetkých stromov záhrady, ale zo stromu poznania dobra a zla nejedz, lebo keď budeš z neho jesť, zomrieš!“ Dva stromy sa v texte spomínajú menovite. „Strom života“ a „strom poznania dobra a zla“. Strom života nám predstavuje Tóru, Boží zákon. Takto židia nazývajú aj valčeky, na ktorých je navinutý zvitok Tóry. Je zaujímavé, že priamo uprostred Božieho raja, na „strome poznania dobra a zla“ sídli pokušiteľ. Boh otvorene hovorí človeku o nebezpečenstve, ktoré je spojené s ovocím tohto stromu, ale diablovi nezabránil prístup k človeku.
Boh stvoril človeka ku svojmu obrazu a zahrnul ho svojím priateľstvom. Človek ako oduševnelý tvor, však nemôže žiť toto priateľstvo ináč, ako poslušnosťou Božím príkazom. „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje!“ hovorí Ježiš. Toto je zmysel zákazu, ktorý človek dostal, aby nejedol zo stromu poznania dobrého a zlého. „Strom poznania dobrého a zlého“ symbolický pripomína neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor musí v záujme seba zachovania uznávať a rešpektovať. Pri svojom stvorení človek dostal „návod na použitie“ so „záručnou lehotou“. Tým návodom bol Boží zákon a záručnou lehotou Večný život. Ako náhle sa človek rozhodol nerešpektovať návod na svoje použitie, bola mu obrazne povedané odmietnutá aj záručná lehota.
Sv. Bazil hovorí, že prvé prikázanie, ktoré človek dostal, bolo prikázanie pôstu. Doslova hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z Raja vyhnaní. Budeme sa postiť, aby sme sa mohli do Raja vrátiť!“ Pôst je tu chápaný ako základný ľudský postoj, múdre „seba – obmedzenie“ v záujme „seba – zachovania“. Je to základná požiadavka nášho života. V záujme sebazáchovy musíme prijať určité seba obmedzenie.