Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky.“ Reakciu poslucháčov sme počuli: „Teraz vieme, že si diablom posadlý. Abrahám zomrel aj proroci, a ty tvrdíš: Kto zachová moje slovo, neokúsi smrť naveky. Azda si väčší ako náš otec Abrahám, ktorý zomrel? Aj proroci zomreli. Kýmže sa robíš?“
„Kto zachová moje slovo, neuvidí smrti naveky.“ Už dávno predtým Ježiš vyvrátil blud Saducejov, ktorí neverili vo vzkriesenie. Dokázal im, že sa veľmi mýlia, lebo nepoznajú ani Božiu moc ani Písmo Sväté. V pôvodnom Božom pláne smrť nemala miesto. Boh smrť neučinil. Smrť prišla ako dôsledok hriechu. Panna Mária, ktorá nebola narušená ani dedičným a ani osobným hriechom a bola najvernejšou učeníčkou Pána, neumrela, len prešla z časnosti do večnosti. Zomierala smrťou svojho Syna, ale svoju vlastnú smrť nezažila. Všetci spravodliví žijú v Bohu.
„Kýmže sa robíš?“ Možno, že v našom prostredí a v našej dobe by to znelo: „Čo si o sebe myslíš?“ Uvedomme si, že máme pred sebou tridsaťtri ročného mladého muža, aj keď mimoriadnych schopností, mladšieho od mnohých z nás. Možno, keby tieto slová odzneli na živo z jeho úst dnes tu v našom kostole, aj my by sme si ťukli na čelo a možno by sme ho zaradili do kategórie posadlých, po prípade bláznov. Dokiaľ sme s istotou viery neprijali Kristovo Božstvo, jeho slová nás nutne pohoršujú a budú pohoršovať. Akonáhle uveríme, že Kristus je naozaj Boží Syn, tie isté tvrdenia sa stanú pre nás Slovami Večného Života. Spolu s apoštolom Petrom vyznáme: „Ku komu by sme išli. Ty máš Slová Života večného!“
Odpoveď na výčitku: „Kýmže sa robíš?“ je úplne jednoznačná a zrozumiteľná: „Ak sa sám oslavujem, moja sláva nestojí za nič; ale ma oslavuje môj Otec, o ktorom vy hovoríte: On je náš Boh.“ „môj Otec, o ktorom vy hovoríte: On je náš Boh.“ Apoštolská cirkev si to uvedomovala. Napr. druhý list Korinťanom začína pozdravom: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy!“ Náš Boh je Otcom Ježiša Krista v plnom slova zmysle. Nejde tu o symboliku, ide tu o plné synovstvo. Syn je ten, kto dostáva od Otca tú istú prirodzenosť. Jeho potvrdením sú skutky, ktoré koná.
My kresťania sa síce tiež môžeme nazvať božími deťmi, ale len preto, že sme najprv prijali Krista. Evanjelista Ján hovorí: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha.“ V našom prípade hovoríme o adopcii, ale On je Bohom svojou prirodzenosťou. „Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva. V ňom ste aj vy naplnení.“ (Kol 2,9)
On môže povedať: „Vy ho nepoznáte, ale ja ho poznám. A keby som povedal: Nepoznám ho, bol by som luhár ako vy. Ale ja ho poznám a zachovávam jeho slovo.“ Ježiš pozná Boha. Na rozdiel od nás, by klamal, keby tvrdil, že ho nepozná. My by sme klamali, keby sme tvrdili, že ho poznáme osobnou skúsenosťou.
„Váš otec Abrahám plesal v nádeji, že uzrie môj deň; i uzrel a zaradoval sa.“ Židia mu vraveli: „Ani päťdesiat rokov nemáš a videl si Abraháma?“ Ježiš zjavuje, že v ňom je prítomná história celého ľudstva. On pozná osobne Mojžiša, Abraháma, prorokov. On bol pri nich. On bol ich náboženskou skúsenosťou a zážitkom. On je Synom človeka, ktorého videl Daniel v nočnom videní. On pozná po mene každého človeka. On dokonca pozná človeka skôr ako sa počne v živote matky. „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa,.“(Jr) Pozná Boha ale aj človeka.
„Veru, veru hovorím vám: Skôr ako bol Abrahám, Ja Som.“ Znovu tu nachádzame Božský titul, Tetragram (JHVH). Súčasníci Pána Ježiša veľmi dobre pochopili, čo hovorí a kam mieri. Vidíme to na ich reakcii: „Tu zdvihli kamene a chceli ich do neho hádzať, ale Ježiš sa skryl a vyšiel z chrámu.“ Bolo to i pre veriacich ľudí veľmi silné Slovo.
Dnes chcem prosiť za to, aby sme mali pochopenie pre neveru súčasníkov Pána Ježiša. Boli to zbožní ľudia aspoň tak, ako my, ak nie viac. Verili v jedného Boha, Svätého a Absolútne vyvýšeného Pána a Stvoriteľa. Mali voči nemu takú úctu, že boli ochotní pre neho umrieť. Padali na tvár pred svojím Neviditeľným Bohom a teraz majú veriť, že tento mladý človek, z tela a krvi, ani šľachtic ani rabín, robotníckeho pôvodu, je ich Boh. Evanjelium hovorí: „Tu zdvihli kamene a chceli ho ukameňovať..“
Nechápeme ich ani trošku. Myslíme si, že keby sme my boli odchovaní v ich náboženstve, že by sme verili hneď a nezdvihli spolu s nimi kameň. Ostávajú nám len dve možnosti. Buď zdvihnúť kameň a umlčať rúhača, alebo žasnúť nad Bohom – láskou, ktorý sa pre nás stal človekom. Možno nie sme z týchto slov rozrušení ako Židia, lebo sme sa ešte nikdy poriadne nezamysleli nad tým: „Kýmže sa robíš!“
„Váš otec Abrahám plesal v nádeji, že uzrie môj deň; i uzrel a zaradoval sa.“ „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ Kto mu skutočne uverí, prepukne dnes v jasot nad dobrotou Boha, ktorý sa stal človekom, aby nás vykúpil.