Čítanie z knihy Daniel o Zuzane nám odhaľuje niektoré závažne pravdy. Vidíme ako veľmi dôležité je žiť v ustavičnom vedomí Božej prítomnosti. Každý hriech má svoj koreň v našej hriešnej prirodzenosti, ale napomáha mu aj to, že sme schopní zabudnúť na Boha, niekedy nechcene ale niekedy aj úplne chcene. Dnešné čítanie takto charakterizuje hriech nespravodlivých sudcov: „Keď potom ľud cez poludnie odchádzal, vošla Zuzana prechádzať sa do záhrady svojho muža. Starci ju každý deň videli vchádzať a prechádzať sa, i zahoreli žiadostivosťou k nej. Rozvrátili si myseľ, odvrátili si oči, že nevideli nebo, a nepripomenuli si spravodlivé rozsudky.“ V týchto vetách je výstižne vyjadrené, čo sa deje s veriacim mužom, keď sleduje pornografické programy, alebo kupuje také časopisy.
Žiadostivosť sa u muža prebúdza skrze oči. Muž musí byť opatrný na to, čo cez svoje oči vpúšťa do svojej duše. Každý obraz, film, časopis alebo kniha nesie v sebe duchovný náboj. O Svätom Písme hovoríme, že je inšpirované Svätým Duchom. V podstate ale každé médium, ktoré nám chce sprostredkovať určité poznanie, je inšpirované nejakým duchom. Môže to byť Duch Svätý, boží anjeli, alebo duch dobrého človeka, ale aj duch zlého človeka alebo démon.
Ak sa necháme fascinovať nejakým zlým filmom, preniká do nás zlý duch. Fascinácia je okamih, keď čosi začíname sledovať a prijímať bez zábran, s absolútnou otvorenosťou. Predmetom našej fascinácie nemusia byť predmety sami o sebe zlé. Niekedy všetko začína akýmsi ponúknutím k estetickému zážitku: „Pozri sa aké je to krásne!“ Napr. prvým ľuďom v raji sa ovocie zdalo na pohľad vábne. Aj starci v dnešnom čítaní najprv len so záľubou sledovali Zuzanu.
Prečo môžu byť pre nás aj krásne a samé o sebe dobré veci, ako je napríklad krása ľudského tela, pokušením a problémom? Lebo človek po dedičnom hriechu stratil zážitok šťastia z Boha a preto veľmi túži po blaženosti. Ak len kdesi tuší záblesk možnej blaženosti, hrnie sa za ňou bez rozumu. Je to vlastne skrytá a neuvedomelá túžba po Bohu, ale úplne nesprávne realizovaná. Katechizmus hovorí, že rozum človeka sa zatemnil a prebudila sa v ňom žiadostivosť.
Vtedy zlý duch navodí druhú etapu: „rozvrátenie mysle“. Hlavný prejav rozvrátenej mysle je v tom, že Božie Slovo prestane byť pre kresťana hlavnou normou života. Človek sa chová ako kresťan, dokiaľ o ňom platí to, že zmýšľa ako Ježiš Kristus, že má myseľ Kristovu. A myseľ Kristovu máme dotiaľ, dokiaľ je Božie Slovo našou múdrosťou. Rozvrátenie mysle môžeme charakterizovať ako moment, keď človek začne schádzať z pozície viery a začína v myšlienkach a predstavách experiment s hriechom. Ľudovo povieme, že stratil rozum. Nesmieme však zabudnúť, že kauza Zuzana začala skrze oči.
Kniha Genezis charakterizuje stav človeka po hriechu takto. Hoci v raji pred hriechom chodili nahí Adam i jeho žena Eva a nehanbili sa, po páde sa píše: „Pán, Boh, urobil Adamovi a jeho žene kožený odev a obliekol ich.“ Človek, kvôli svojej narušenosti, nie je schopný uniesť krásu cudzieho tela bez prebúdzajúcej sa žiadostivosti. Preto je múdrejšie zahaľovať sa. Zbytočne nevzbudzovať žiadostivosť, lebo každá nesplnená túžba sa pre človeka stáva bolesťou. V tomto existuje veľké nedorozumenie medzi mužom a ženou. Žena veci vníma iným spôsobom a veľmi často si neuvedomuje, že svojím oblečením môže provokovať muža k hriechu.
Ďalšia fáza hriechu je charakterizovaná slovami: „odvrátili si oči, že nevideli nebo, a nepripomenuli si spravodlivé rozsudky.“ Človek je pokúšaný skrze možnosť príjemnosti, okamžitej blaženosti. Mohli by sme to zhrnúť do slov: „byť okamžite blažený!“ V takýchto chvíľach je schopný zabudnúť na nebo a nepamätať na zlo, ktoré každý hriech prináša ako ovocie. A to je vrchoľ Satanovho víťazstva. Keď sa nám našou vinou zahmlí obzor večného blaženého života a videnie spravodlivého Božieho súdu, cítime sa neodolateľne priťahovaní možnosťou okamžitej blaženosti, aj keď len chvíľkovej.
Vzorom v zápase proti hriechu je Zuzana. Ona na rozdiel od starcov, má neprestajne pred očami Boha a jeho spravodlivý súd: „Úzkosť ma zviera z každej strany: veď ak to urobím, bude mi to smrťou, ak však neurobím, neuniknem vašim rukám! Ale je pre mňa lepšie bez činu upadnúť do vašich rúk, než zhrešiť pred Pánovou tvárou.” Zuzana si vedome volí cestu kríža. Tuší, že v Pánovom kríži je víťazstvo nad hriechom. I pri ceste na popravu má Zuzana stále pred očami Boha: „Bože večný, ktorý poznáš skryté veci, ktorý vieš všetko skôr, ako sa stane, ty vieš, že svedčili proti mne falošne; pozri, umieram, hoci som neurobila nič z toho, čo títo zločinne svedčia proti mne.”
Hriech plodí hriech a keď sa človek nezastaví na ceste hriechu, je ochotný aj zabíjať. Možno dnes vzhľadom na „humánnosť“ našich zákonov nedopláca na to nevinná žena, ale veľmi často na to doplatí nechcené dieťa. V živote kresťana sa môžu objaviť aj také situácie, keď mu svet berie všetko, dokonca aj česť. A práve v takýchto situáciách je potrebné myslieť na Boha, ktorý vidí aj skryté veci. Z toho, čo sme počuli, chápeme ako veľmi dôležité je žiť stále vo vedomí Božej prítomnosti. Človek, ktorý zabudne na Boha, dá prednosť nestálej chvíľkovej blaženosti pred večnou blaženosťou. A opačne platí, že človek, ktorý má neustále Pána pred očami, sa nedá pomýliť chvíľkovým utrpením, ale sa ponáhľa za večnou odmenou.
Sv. František tieto pravdy zhustil do jedného výroku: „Krátka je rozkoš, trest však večný, utrpenie je nepatrné, ale sláva bez konca.“