Včerajšie evanjelium končilo snahou ukameňovať Pána Ježiša. Dnešné pokračuje otázkou a výčitkou z jeho strany: „Veľa dobrých skutkov od Otca som vám ukázal; pre ktorý z nich ma kameňujete?“ Oni mu odpovedali: „Nekameňujeme ťa za dobrý skutok, ale pre rúhanie, preto, že hoci si človek, robíš sa Bohom.“ Toto uvažovanie má jednu chybu, preto sa Pán Ježiš odvoláva na skutky, ktoré mu dovolil Otec vykonať. Skutky, ktoré On konal sa totiž vymykajú z bežného rámcu dobrých skutkov. Sú to dobré skutky, ale nie čiste ľudské. Človek sám od seba nemôže také dobré skutky konať. Uzdraviť to množstvo beznádejne chorých, oslobodiť mnohých posadlých, otvoriť oči slepým od narodenia, a nakoniec vzkriesiť z mŕtvych, dokonca štyri dni mŕtveho Lazára a ďalších, z ničoho stvoriť chlieb, to sú skutočnosti, ktoré človek bez Boha nemôže urobiť. Výčitku zo strany Židov by bolo treba poopraviť: „Nekameňujeme ťa za dobrý skutok, ale pre rúhanie, preto, že hoci si človek, počínaš si ako Boh!“ Cítime, že týmto spôsobom výčitka stráca opodstatnenie.
„Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi, ale ak ich konám a nechcete veriť mne, verte skutkom, aby ste poznali a verili, že vo mne je Otec a ja som v Otcovi.“ Viera v Ježiša sa v nás môže zapáliť aj z meditácie o jeho skutkoch. Jeho slová sa nám môžu zdať rúhaním, dokiaľ neveríme, že On je naozaj Syn Boží. Ale jeho skutky sú dobré a ďaleko prevyšujú možnosti človeka. Jeho skutky poukazujú na jeho spojenie s Bohom. Človeku by také dobré skutky pred príchodom a poznaním Ježiša ani len nenapadli. A predsa tým, že Ježiš obhajuje svoje božstvo, bráni a zjavuje možnú veľkosť každého človeka. Človek je slabý a malý, keď je sám, ale človek je obor a silák, keď sa zjednocuje s Bohom, skrze jeho Slovo.
„A nie je napísané vo vašom Zákone: Ja som povedal: Bohovia ste? A keď nazval bohmi tých, ktorým bolo dané Božie slovo – a nemožno zrušiť, čo je v Písme! – vy hovoríte tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet: Rúhaš sa, pretože som povedal: Som Syn Boží?“ Výrok, na ktorý sa Ježiš odvoláva, sa nachádza v 82 žalme v 6 verši: „povedal som: „Ste bohmi, všetci ste synmi Najvyššieho”. Tento žalm opisuje zhromaždenie sudcov Izraela, ktorí sú kvôli svojmu poznaniu Božieho Slova zaradení do kategórie bohov, ale pretože nekonajú podľa svojho poznania, majú zahynúť ako obyčajní ľudia. Tento žalm nám odhaľuje ľudskú veľkosť. Človek žijúci Slovo sa stáva Božím Zjavením.
Z Ježišovho výroku môžeme doslova vycítiť jeho svätú rozhorčenosť, ktorá pramení z toho, že On pri všetkej svojej pokore a tichosti srdca jednoducho nemôže poprieť sám seba, svoje Božstvo, lebo pokora je pravda. Ak každý kto zachováva Božie Slovo môže byť prijatý do rodiny Božích synov, o čo viac tento titul patrí tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet. Ježiš a Božie Slovo, ktorým povstal svet, je to isté. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo, v ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“ (Jn 1,1-3) „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ (Jn 1,14)
„Zasa ho teda chceli chytiť, ale on sa im vymkol z rúk.“ Ježiš je Boh, ktorý sa vymkol z rúk ľudí a tým naznačil, že Boh je absolútnym Pánom sveta. Nikdy by sme s ním nemohli urobiť, to čo sa stalo na kríži, keby to On sám nedovolil a nepremenil na dobro: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.” (Jn 10,17-18)
Odchádza za Jordán, na miesto kde Ján predtým krstieval, aby aj týmto spôsobom upozornil na ďalšie vierohodné znamenie, ktorým bolo pre Židov svedectvo Jána Krstiteľa. Mnohí si hovorili: „Ján síce neurobil nijaké znamenie, ale všetko, čo povedal o tomto, je pravda.“ A mnohí tam uverili v neho. Ježiš vo svojej dobrotivosti robí všetko preto, aby sme uverili a skrze vieru prijali Život.