Počuli sme v evanjeliu ako: „Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich.“ Pán Ježiš prichádza ako učiteľ. Kresťanstvo nespočíva len v zbožnej praxi (chodenia do kostola a plnenia cirkevných predpisov), ale je predovšetkým učeníctvom. A chrám má byť predovšetkým miestom učeníctva. Neprichádzame len kvôli tomu, aby sme si splnili nedeľnú povinnosť, ale preto, aby sme odtiaľto odišli trochu múdrejší. Aby sme lepšie poznali Boha, ktorého si uctievame. Ježiš nie len učil, ale celým svojím bytím a konaním zjavoval Boha – Otca. „Kto vidí mňa, vidí Otca.“
Počujeme ako toto krásne vyučovanie narušili farizeji, keď k nemu „priviedli ženu pristihnutú priamo pri cudzoložstve…“. Keď takto hovorili, tak vlastne priznali, že vedia, kto bol ten muž. Odvolávajú sa na Mojžišov zákon: „Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Pritom Mojžišov zákon doslova hovorí: „Ak bude spať niekto so ženou iného, nech obaja zomrú, tak cudzoložník ako cudzoložnica: odstrániš zlo z Izraela..“ (Dt 22,22) Je otázka, prečo nepriviedli aj muža? Jedna možnosť je, že utiekol, ale skôr si myslím, že išlo o nejakú osobnosť, u ktorej si to jednoducho nemohli dovoliť.
Celý tento cirkus bol zorganizovaný s jediným úmyslom: „Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať.“ Ježiš často opravuje Mojžišov zákon, ktorý bol podľa Židov nezrušiteľný. Na viacerých miestach nachádzame narážky: „Pre tvrdosť vášho srdca vám to Mojžiš dovolil“ Môžeme povedať, že aj u Mojžiša sa prejavila podobná hriešna tvrdosť. Tých príkazov na zabitie hriešnika je v Starom zákone mnoho. Napr. už len zato, že niekto zbieral drevo na zakúrenie v sobotu. Môžeme konštatovať, že Mojžišov zákon je podobný Islamskému zákonu Šaríja. Úmysel je dobrý: „Odstrániť hriech, zlo“, ale efekt nulový. Táto tvrdosť spôsobila, že človek sa bál zhrešiť, ale nevyriešila problém jeho hriešneho srdca, jeho myšlienok a túžob.
Chceli narušiť Ježišovo vyučovanie, ale stali sa z nich názorné pomôcky v jeho lekcii. Tak ako pri otázke o platení dane cisárovi, ich Ježiš svojou odpoveďou dokonale vyviedol z ich zámeru, tak je to i teraz. „Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi.“ Radi by sme vedeli, čo Ježiš písal na zem. Možno to boli mena žien, možno to boli iné narážky na osobné a možno i tajné hriechy žalobcov.
„Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku.“ Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“
Priznajme si koľko ráz sa v našom podvedomí objaví strach z Božieho súdu a predsa dnešné evanjelium i sv. Pavol takého odsudzujúceho Krista nepozná. Tam kde všetci odsúdili a kde si všetci boli istí, že odsúdili spravodlivo podľa Božieho zákona, tam sám Boží zákon, Vtelená Tóra, nesúdi. Kristus morálne čistý a nevinný, ktorý jediný mohol, on to neurobil. Pred ním stojí vyplašená žena pristihnutá pri cudzoložstve a on namiesto toho, aby ju exemplárne pre výstrahu iných potrestal, on ju neodsudzuje. Keď si uvedomíme, že sa v Ježišovi zjavuje Pravý Boh, žasneme nad tým.
Určite aj Boh súdi a nakoniec i sám Ježiš hovorí o Božom súde na konci časov, ale Boh súdi úplne ináč a za iné veci, ako je „morálne zlyhanie človeka”. Boh nás súdi tým, že nás miluje. Boh súdi za veci, ktoré máme úplne v moci a to sú skutky milosrdenstva: „Čo ste urobili a čo ste neurobili druhým”, teda čo sme mohli urobiť a neurobili sme. Boh nás veľmi dobre pozná a vie, že bez neho si so svojimi nezriadenými telesnými vášňami nepomôžeme. Ale je jedna oblasť, kde sme slobodní. Nemusíme nikomu robiť zlo. Môžeme druhému preukázať milosrdenstvo.
Je zaujímavé, ako sa Ježiš díva na Mojžišov zákon. Pre Židov je absolútnou normou, ktorú treba za každú cenu dodržať. „Mojžiš nám v zákone prikázal takéto ženy ukameňovať. A ty čo povieš?” To vraveli, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Už SZ prorok v Božom mene tvrdí: „Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? – hovorí Pán, Boh – a či nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?“ (Ez 18,23) Ježiš na mnohých miestach ukazuje, že aj Mojžiš bol omylný človek, ktorému sa nie vždy presne podarilo interpretovať to, čo Boh skutočne povedal, aj keď bol a neprestane byť Božím priateľom. Niekde zmiernil pre tvrdosť ľudského srdca (súhlas k rozvodu), niekde nadsadil pre tvrdosť vlastného srdca (trest pre hriešnikov).
Prečo tá tvrdosť u Mojžiša. Možno i preto, že sa stretol s Božou velebou a veľmi dobre videl, aké zlo je hriech, ako sa hriech protiví Bohu. Myslel si, že sa takto podarí likvidovať hriech z Izraela. Hriech je však nielen v našich hriešnych skutkoch, ale v ľudskom srdci. Hriech dokáže zlikvidovať jedine Boh, keď zaujme srdce človeka, keď ho uchváti tak ako srdce apoštola Pavla. Jedine Duch Svätý dokáže zlikvidovať hriech v našom srdci. Pri každom rozhrešení hovoríme: „A zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech Ti službou cirkvi…“
Hriech naozaj musí byť potrestaný. Ale pozrime sa ako túto dilemu rieši Boh. „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“ (2 Kor 5,21) Hriech bol potrestaný na samom Ježišovi. Na ňom sa zjavuje celá hrôza hriechu, to čo spôsobuje hriech Bohu i človeku. Ježiš zobral na seba úplnú zodpovednosť za svoje stvorenie. Myslím si, že aj žena z dnešného evanjelia neskôr pochopila, kto zomrel namiesto nej.
Sv. František nás napomína týmito slovami: „Moji požehnaní bratia, klerici i laici, nech vyznávajú svoje hriechy kňazom nášho rádu. Keď to nie je možné, nech sa spovedajú iným svedomitým a katolíckym kňazom. A nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste oslobodení od hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomito vykonať uložené pokánie. A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu telo a krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou a majú pritom na pamäti, čo sám Pán hovorí: »Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný« (Jan 6,54) a »to konajte na moju pamiatku« (Lk 22,l9).