V druhom čítaní z listu sv. Pavla Filipanom sme počuli toto prehlásenie apoštola Pavla: „Bratia, všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista – spravodlivosťou z Boha, založenou na viere.” Každé stretnutie s inou osobou zanecháva v nás svoju stopu. Akýmsi spôsobom nás naše kontakty tvarujú, či to chceme alebo nechceme. Všetky stretnutia dobré i zlé majú na nás vplyv. V živote sv. Pavla bolo jedno stretnutie veľmi dôležité. Stretnutie s osláveným Pánom pri Damašku. Je to stretnutie, ktoré ho natrvalo poznačilo. Môžeme dokonca povedať, že toto stretnutie urobilo z človeka agresívneho a fanatického, človeka plného lásky a súcitu. Sv. Pavol veľmi dobre vedel a chápal, koho stretol. Hoci by sme po všetkom čo dovtedy robil, čakali nejaký prísny trest, Pán Ježiš ho omilosťuje. Stretnutie s Pánom Ježišom je pre neho takým veľkým dobrodením, že všetko ostatné považuje za smeti. Pre neho sa zriekol všetkého a všetko ostatné pokladá za odpadky, teda za veci, ktoré môže postrádať, ktoré môže zahodiť, aby získal Krista a žil v ňom.
Každý bohuzasvätený človek robí presne to isté, aj keď možno nie tak radikálne ale s tým istým úmyslom. Pavla uchvátil Kristus. Pre Pavla je Kristus jedinou nádherou, pre ktorú sa oplatí žiť. V Kristovi je plnosť života a bytia. Kristus ho neodsúdil. Priznajme si koľko ráz sa v našom podvedomí objaví strach z Božieho súdu a predsa dnešné evanjelium i sv. Pavol takého odsudzujúceho Krista nepozná. Tam kde všetci odsúdili a kde si všetci boli istí, že odsúdili spravodlivo podľa Božieho zákona, tam sám Boží zákon nesúdi. Kristus morálne čistý a nevinný, ktorý jediný mohol, on to neurobil. Pred ním stojí vyplašená žena pristihnutá pri cudzoložstve a on namiesto toho, aby ju exemplárne pre výstrahu iných potrestal, on ju neodsudzuje. Keď si uvedomíme, že sa v Ježišovi zjavuje Pravý Boh, žasneme nad tým.
Určite aj Boh súdi a nakoniec i sám Ježiš hovorí o Božom súde na konci časov, ale Boh súdi úplne za iné veci, ako je „morálne zlyhanie človeka”. Boh súdi za veci, ktoré máme úplne v moci a to sú skutky milosrdenstva: „Čo ste urobili a čo ste neurobili druhým”, teda čo sme mohli urobiť a neurobili sme. Boh nás veľmi dobre pozná a vie, že bez neho si so svojimi nezriadenými telesnými vášňami nepomôžeme. Ale je jedna oblasť, kde sme slobodní. Nemusíme nikomu robiť zlo. Môžeme druhému preukázať milosrdenstvo.
Je zaujímavé, ako sa Ježiš díva na Mojžišov zákon. Pre Židov je absolútnou normou, ktorú treba za každú cenu dodržať. „Mojžiš nám v zákone prikázal takéto ženy ukameňovať. A ty čo povieš?” To vraveli, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Už SZ prorok v Božom mene tvrdí: „Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? – hovorí Pán, Boh – a či nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?“ (Ez 18,23) Ježiš na mnohých miestach ukazuje, že aj Mojžiš bol omylný človek, ktorému sa nie vždy presne podarilo interpretovať to, čo Boh skutočne povedal, aj keď bol a neprestane byť Božím priateľom. Niekde zmiernil pre tvrdosť ľudského srdca (súhlas k rozvodu), niekde nadsadil pre tvrdosť vlastného srdca (trest pre hriešnikov).
Prečo tá tvrdosť u Mojžiša. Možno i preto, že sa stretol s Božou velebou a veľmi dobre videl, aké zlo je hriech, ako sa hriech protiví Bohu. Myslel si, že sa takto podarí likvidovať hriech z Izraela. Hriech je však nielen v našich hriešnych skutkoch, ale v ľudskom srdci. Hriech dokáže zlikvidovať len Boh, keď zaujme srdce človeka, keď ho uchváti tak ako srdce Pavla.
Hriech naozaj musí byť potrestaný. Ale pozrime sa ako túto dilemu rieši Boh. „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“ (2 Kor 5,21) Hriech bol potrestaný na samom Ježišovi. Na ňom sa zjavuje celá hrôza hriechu, to čo spôsobuje hriech Bohu i človeku. Ježiš zobral na seba úplnú zodpovednosť za svoje stvorenie. Myslím si, že aj žena z dnešného evanjelia neskôr pochopila, kto zomrel namiesto nej.
Pavol akoby kričal: „Chcem poznať Krista a silu jeho Zmŕtvychvstania a spoločenstvo s jeho utrpením, podobať sa mu v smrti, a tak dúfať, že dosiahnem vzkriesenie z mŕtvych.” Máme aj my v sebe túto stravujúcu túžbu poznať Krista a skrze neho úplne inú kvalitu nehynúceho života. Môžeme si dnes takto spytovať svedomie: „Chcem poznať Krista? Robím všetko preto, aby som ho mohol poznať a podobne ako sv. Pavol všetky ostatné veci považujem za odpadky, ktoré môžem zahodiť? Alebo je to v mojom živote presne naopak: Všetkému inému dávam prednosť pred Ním? Usilujem sa poznať všetko ostatné a stretnutia s Kristom sa bojím? Ako je to pomýlené. Kristus je najúžasnejšou skutočnosťou tohoto stvoreného sveta a ty dávaš prednosť niekomu alebo niečomu pred ním? On je Stvoriteľ, ktorý sa z lásky stal stvorením. Nechcem aby ste išli domov so zlým svedomím ale s predsavzatím: „Chcem poznať Krista, chcem sa ho zmocniť!”
Na záver nám sv. Pavol hovorí: „Nenamýšľam si, že som sa ho zmocnil. Jedno však robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a siaham po tom, čo je predo mnou. Bežím k cieľu za víťaznou cenou: za nebeským povolaním, ktoré sme dostali od Boha v Kristu Ježišovi.” Aj my máme zabúdať na svoje dobré skutky a stále viac a viac hľadať Boha, ktorý je vždy so svojou dobrotou ďaleko pred nami. A všetko pokladať za stratu v porovnaní so vznešenosťou poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Ak si fascinovaný ľudským telom, tak Kristus je Boh v Ľudskom tele, Vtelená Božia Krása, Vtelená Božia Láska. Kristus vo svojom ľudskom tele zjavuje Boha, ale k tomu sme pozvaní všetci, ktorí veríme, že sme stvorení preto, aby sme sa stali Božím Obrazom, miestom Vtelenia a Zjavenia Boha – Lásky.